„Matka Slova”

Vizionárky z Kibeho




Ak sa jedná o vizionárov, treba uviesť, že ak Boh vyzýva niekoho k splneniu špeciálnej misie v dejinách spásy, robí to tam, kde sa ten niekto nachádza, v prostredí, v ktorom ten niekto žije a uplatňuje ho takého, akým on sám je, s jeho charakterom a osobnosťou, s jeho chybami aj prednosťami, jeho schopnosťami aj obmedzeniami. Ako hovorí pekné latinské príslovie, „gratia non tollit naturam, sed perficit eam” (Milosť neničí prírodu, ale zdokonaľuje ju).


Vizionárky z Kibeho potvrdzujú toto pravidlo. V súvislosti s tým, miestny ordinár, vo svojej deklarácii zo dňa 29. júna 2001 píše: „Vizionári, dokonca aj uznaní za autentických cirkevnou autoritou, ostanú ľudskou bytosťou ako všetci, so svojimi predispozíciami svojimi chybami a prednosťami. Dokiaľ žijú na tejto zemi, ostanú hriešnikmi, vyzývaným k ľútosti a k čoraz väčšiemu vzrastaniu života vo viere a v osobnom zasväcovaní sa. Bolo by teda nerozumné chcieť tak trochu „svätorečiť“ vizionárov z Kibeho za ich života. A ešte viac hodné ľútosti by bolo brať ich ako „talizmany prinášajúce šťastie“ (abapfumu). Prosím rodičov a vychovávateľov, ako aj žijúcich priateľov vizionárov z Kibeho, aby boli pri kontaktoch s nimi zdržanliví, vyhýbali sa prehnanému správaniu len, preto že boli odlíšení vďaka uznaným zjaveniam. Treba im umožniť normálne sa rozvíjať v ich prostredí a starať sa o bežné veci. Striedmosť, ktorú odporúčam, smeruje skôr k zaisteniu pokoja týmto vizionárom a vedeniu k disciplinovanému štýlu života.“

 

 

 

Alphonsine Mumureke


Alphonsine sa narodila 21. marca 1965v Cyizihira vo farnosti Zaza, diecéza Kibungo. Jej rodičia sa volali Thaddée Gakwaya i Marie Immaculée Mukarasana. Pokrstená bola 27. júla 1977; mala vtedy 12 rokov. V októbri 1981, a teda v čase zjavení, bola prijatá do strednej školy v Kibeho, ihneď po ukončení základnej školy. Toto miesto, založené v roku 1967 z iniciatívy kňaza v Kibeho, Grégoire’a Kamugishy, často menilo názov, kvôli tomu aby sa lepšie prispôsobilo k novým programom Ministerstva Národného vzdelania. Vo chvíli prijatia žiačky Alphonsine v roku 1981, sa nazývala „gymnáziom v Kibeho“; potom, od roku 1984 „humanitná škola v Kibeho“; a v súčasnosti od roku 1998, „škola Matky Slova“.

 

Prvé zjavenia, ktoré mala Alphonsine sa odohralo 28. novembra 1981, a posledné, 28. novembra 1989. V júli 1989 skončila Alphonsine humanistickú školu v Kibeho s diplomom na úrovni A2, ktorý jej umožňoval prácu na sekretariáte. Keď sa jej v tom čase pýtali na plány do budúcnosti, hovorila že sa chce stať rehoľníčkou. Najprv spontánne myslela na kongregáciu sestier Benebikira; avšak predstavené z tejto rehole neustále prejavovali zdržanlivosť, zdôrazňujúc fakt, že cirkevný predstavitelia ešte neobjasnili problémy údajných zjavení. Po skončení vzdelávania v Kibeho, Alphonsine hneď zamestnali ako sekretárku stenografku v Diecéznom katolíckom centre vzdelávania, pre prefektúru Gikongoro. Centrum viedol kňaz. Keď v roku 1992 bola vytvorená diecéza Gikongoro, Alphonsine si prácu udržala. Tam v roku 1994 prežila tragédiu masakier a genocídy. Kvôli bezpečnosti sa musela schovať na fare v Gikongoro. Potom, utekajúc pred nepokojmi a klímou všeobecnej nestability v krajine, vycestovala s priateľmi do Zairu (dnes Demokratická republika Kongo). V Bukavu sa o ňu postarali miestne rodiny, ktoré ju spoznali v Kibeho pri príležitostí zjavení a pútí.

 

Ale o niekoľko týždňov neskôr Alphonsine odišla na ďalšiu cestu na Pobrežie Slonoviny do Abidžan, vďaka pomoci ivorijsko – konžskej rodiny, ktorú spoznala v Kibeho počas zjavení. Prostredníctvom tejto rodiny sa skontaktovala s kňazom mariánom Raymondem Halterem, ktorý ju poznal od chvíle zjavení 28. novembra 1989. Prakticky sa stal duchovným otcom Alphonsiny a staral sa o ňu počas jej pobytu na Pobreží Slonoviny. Bdel nad ňou do svojej smrti v decembri 1998. V tej dobe kňaz Bezel, kňaz z farnosti vo Francúzsku a veľký priateľ otca Haltera, pomohol Alphonsine vybaviť štipendium pre štúdium na Vysokej škole obchodu Castaing v Abidžan, na tri roky (1995/96 do 1997/98), ktoré nemohla ukončiť.

Po smrti kňaza Raymonda Haltera ho zastúpil ivorijský diecézny kňaz, Basile Mobio Gbangbo, z arcidiecézy Abidžan, dekan z farnosti Najsvätejšieho Srdca v Abobo. Zdá sa, že tento kňaz odohral dôležitú úlohu v živote Alphonsine ako dobrý duchovný radca, majúci vplyv na arcibiskupa Abidžan, kardinála Bernarda Agré, s ktorým mohla Alphonsine nadviazať kontakt. Vypočujúc radu kňaza Basile’a, Alphonsine prijala rozhodnutie opustiť Obchodný inštitút a zapísala sa na Vysokú školu katechetickú v Abidžan, patriacu ku Katolíckej univerzite Západnej Afriky. Taktiež sa stala kandidátkou do reholi Svätej Kláry. Potom ako ukončila štúdium teológie v júni 2003, v odbore katechéza, vstúpila do kláštora Svätej Kláry v Abidžan (Sestry klarisky). Rehoľné rúcho si obliekla 26. júla 2004, keď začala noviciát. Slávnosť zloženia dočasných sľubov sa odohrala 15. júla 2006. Mladá kandidátka odvtedy nosí meno „Alphonsine z Kríža“. 


 

Rodičia Alphonsine už nežijú. Jej otec, Thaddée Gakwaya, bol zavraždený septembri 1994; zatiaľ čo matka, Immaculée Mukarasana, zomrela o niekoľko rokov po genocíde v roku 1994.

 

 

 

Nathalie Mukamazimpaka

 

Nathalie Mukamazimpaka sa narodila v roku 1964 v Munini, v súčasnom dištrikte Nyaruguru, farnosť Muganza, diecéza Gikongoro. Jej otec sa volá Laurent Ngango, a matka Gaudence Mukabaziga. Bola pokrstená vo veku štyroch rokov, 2. februára 1968. V čase zjavení bola žiačkou štvrtej triedy strednej školy v Kibeho. Nathalie je známa predovšetkým z posolstva o utrpení za hriechy iných ako aj neustálej modlitby za svet, ktorý sa má zle a hrozí mu úpadok.

 

Prvé zjavenie Panny sa v prípade Nathalie odohralo 12. januára 1982, a posledné 3. decembra1983. Dievčina neukončila strednú školu, hoci na počiatku zjavení jej už ostával len rok k získaniu diplomu na úrovni D5, oprávňujúceho k vykonávaniu povolania učiteľky základnej školy. V súlade s posolstvom zjavenia zo dňa 24. júna 1982 , Najsvätejšia Panna Mária poprosila Nathalie o to aby zostala v Kibeho do chvíle vydania nového pokynu a väčšiemu oddaniu sa modlitbe a umŕtvovaniu sa pre spasenie sveta. 

 

Trvalý pobyt Nathalie v Kibeho, v tieni miesta zjavení, sa začal v júli v roku 1982. Dievčina to vysvetľuje, odvolávajúc sa na osobitné posolstvo pripisované Najsvätejšej Panny Márie, nazývanej „Umubyeyi” (Mama). Táto situácia bola často predmetom sporov dokonca aj v skúmajúcich komisiách, a taktiež medzi letmými pozorovateľmi. Vizionárka mnohokrát musela odpovedať na všetky druhy otázok, zásadné alebo položené len zo zvedavosti, niekedy veľmi rozčuľujúce, dokonca netaktné. Skúmali jej rodinné prostredie ako aj rodný región. Existujú o tom správy a svedectvá. Koniec koncov, nedospelo sa k žiadnym záverom, ktoré by boli neprospešné pre vizionárku. Naopak! Ďalší miestny ordinári boli vždy nastavení pozitívne. 

 

Akokoľvek to bolo, vyzvanie obetovať sa za hriechy iných sa stalo jedným z dominantných motívov zjavení v Kibeho a Nathalie sa vždy snažila, žiť týmto posolstvom najlepšie ako dokázala. Vo chvíli vypuknutia vnútroštátnej vojny a genocídy v roku 1994 bola stále prítomná v Kibeho. Bola svedkom masakry a genocídy dokonanej na nevinných. Nepochybne nesklamala keď, s bôľom, pochopila posolstvo zjavení, predovšetkým to zo dňa 15. augusta 1982, snažiac sa spojiť ho s tragédiou, ktorá sa dotkla celého kraja, a dokonca susedných štátov.

 

Na počiatku júla v roku 1994, Nathalie, na prosbu svojho biskupa, prežívajúc drámu musela opustiť Kibeho, kvôli hľadaniu bezpečnejšieho miesta. Na krátko odišla na biskupský úrad v Gikongoro. Odtiaľ sa vydala na ďalšiu cestu s inými utečencami – takisto s kňazmi, bratmi a rehoľnými sestrami, z rôznych plemien – do Bukavu vtedajšom Zaire. Niekoľko mesiacov mala strechu nad hlavou v kláštore sestier trapistiek v opátstve Matky Božej Svetla neďaleko mesta Bukavu. Potom, do mája 1996, bola hosťom komunity Sestier dcér Márie Kráľovnej apoštolov. Odtiaľ ju náhlivo previezli do Nairobi na liečenie.

 

Do Rwandy sa mohla vrátiť na počiatku decembra 1996. Našťastie sa do Kibeho vrátili sestry benebikira, aby znovu otvorili kláštor, strednú školu a zdravotné stredisko. To posmelilo Nathalie k návratu do domu po dvoch rokoch neprítomnosti. Od tej doby aktívne a s oddanosťou pracuje pre Máriinu svätyňu a s ochotou sa pripája k modlitbám pútnikov. Často práve ona prijíma individuálnych pútnikov, pomáha im a smeruje ich ku kňazovi.

 

Členovia jej rodiny bývajú v okolí desiatych kilometrov od Kibeho, a kresťania z rodnej farnosti (Muganza) ju z času na čas navštevujú. Jej otec, Laurent Ngango, ešte žije; zatiaľ čo mama, Gaudence Mukabaziga, zomrela na maláriu, 17. októbra 1998.

 

 

 

Marie Claire Mukangango

 

Marie Claire sa narodila v roku 1961 v Rusekera, v súčasnom dištrikte Nyamagabe, farnosť Mushubi, diecéza Gikongoro. Jej otec sa volal Basera, a matka, Véronique Nyiratuza. Bola pokrstená vo veku 5 rokov, 12. Augusta 1966. V čase zjavení chodila do štvrtej triedy strednej školy v Kibeho. Ako vizionárka je známa predovšetkým z posolstva o kaplnke Siedmych bolestí Najsvätejšej Panny Márie, čo ide ruka v ruke s naliehavým vyzvaním k pokániu: „Ukážte pokánie, kajajte sa, kajajte sa!” Takto cez ústa Marie Claire hovorila k ľudskému pokoleniu Panna, ktorá si ju vyvolila, aby rozširovala jej posolstvo: „Rozjímajte o umučení Pána Ježiša a o hlbokej bolesti Jeho Matky. Modlite sa ruženec, najmä sedembolestný, aby ste dostali milosť pokánia.“

 

 

 

Jej prvé zjavenie sa odohralo v utorok 2. marca 1982, posledné 15. septembra1982. Zjavenia trvali teda len šesť mesiacov a pätnásť dní. V júli 1983 Marie Claire s výbornými výsledkami ukončila strednú s diplomom na úrovni A3, ktorý ju oprávňoval k vykonávaniu povolania učiteľky na základnej školy. Učila najprv v rodnej farnosti Mushubi, od septembra 1983, následne v Kigali, od septembra 1987.

 

22. augusta 1987 Marie Claire sa vydala za Elie Ntabadahiga, z jej rodnej farnosti. Elie bol akademickým učiteľom a novinárom Orinfor (Rwandského Informačného úradu). V predvečer genocídy v roku 1994 bol už pridelený do služby Primature. Obidvaja tvorili šťastné manželstvo, žiaľ bezdetné, i keď veľmi túžili mať deti.

 

 

Bývali v Kigali, vo štvrti Gatsata, cez ktorú viedla cesta do Byumba. Práve v tejto štvrti ich zaskočila genocída v roku 1994. Spolu s inými utečencami boli nasmerovaný do Byumba, považujúce za bezpečnú zónu. Ocitli sa vo veľkej skupine bezbranných civilistov, ktorých tam vyvraždili. Presný dátum a okolnosti smrti ešte neboli objasnené. Svedkovia hovoria, že Marie Claire bola zabitá, keď chcela brániť alebo nájsť manžela, alebo že bola unesená spolu s inými obeťami na neznáme miesto.

 

 

 

Domnelý vizionári z Kibeho

 

Pravdou je, že v Kibeho nie len tri skôr spomenuté vizionárky tvrdili, že zažili privilégium zjavení, hoci len oni boli oficiálne uznané Cirkvou. Po Marie Claire, tretej v chronológii zjavení v Kibeho, sa objavilo mnoho iných rôzneho pôvodu: jeden chlapec a dievčatá, mladé aj trochu staršie, vzdelané aj nevzdelané. Niektorí tvrdili, že mali zjavenia samotného Ježiša..

 


28. novembra 1982, to je rok po prvých zjaveniach, počet domnelých vizionárov vzrástol na štrnásť, a o dva roky neskôr teda, 28. novembra 1983, ich bolo 33! Potom ten počet ešte viacej vzrástol a zahŕňal aj ľudí iných regiónov krajiny. Niektorí tvrdili, že mali zjavenia Panny Márie, iní – že Ježiša a ďalší tvrdili, že sa im zjavil Ježiš aj Mária. 

 

Pre cirkevné autority bolo ťažké uchopiť pravdu v tak nejasnej situácii. Navyše, pokiaľ ide o zjavenia, určité osoby sa môžu do toho miešať, rozprávať sa s vizionármi alebo ich chcú zneužiť na svoje ciele.

Cirkev, ktorá robila vlastné bádania, založila v roku 1982 dve komisie, lekársku a teologickú, aby z blízka a odborným spôsobom pozorovala udalosti v Kibeho. Obidve komisie, každá vo svojej oblasti, ihneď začali pracovať. To, že zjavenia trvali dlho, nezmenšilo horlivosť, s akou pracovali členovia komisií, ktorí mali na zreteli nestrannosť, neuponáhľanie sa, trpezlivé a pokojné preskúmanie faktov, bez akéhokoľvek skreslenia. Obe komisie pracovali v súlade s direktívami všeobecnej Cirkvi, ktoré boli oficiálne prijaté 24. februára 1978.

Z dôvodu veľkého počtu ľudí, ktorí tvrdili, že sú vizionári a ich domnelé zjavenia sa odohrávali v rôznom čase, členovia komisií prijali metódu, tak ako to je v prípade každého vedeckého skúmania, ktorá umožňovala dospieť k uspokojivým a správnym výsledkom. Preto vybrali prvých osem vizionárov, ktorých zjavenia sa odohrávali medzi 28. novembrom 1981 a 28. novembrom 1982. Týchto osem prvých vizionárov, bolo vybratých, ako vzorka k všeobecnému pozorovaniu, avšak nezanedbávalo sa ani pozorovanie iných domnelých vizionárov. Bola to len metóda práce, ktorú si vybrali komisie, a nie potvrdenie ich domnelých zjavení. Spomínané komisie vypracovali niekoľko správ, ktoré predložili biskupovi diecézy Butare, ku ktorej vtedy patrilo Kibeho. Po vytvorení diecézy Gikongoro, roku 1992, všetko čo malo nejaký súvis so zjaveniami v Kibeho bolo odovzdané novej diecéze, ktorú viedol biskup Augustin Misago, ktorý vbol jedným z členov teologickej komisii. Obe komisie naďalej plnili svoje úlohy a boli posilnené o niekoľko nových spolupracovníkov. 

Skupiny ukončili prácu po dvadsiatich rokoch od ich vzniku. Výsledky, ku ktorým dospely komisie ukázali, že len tri dievčatá splnili kritériá vierohodnosti a dôvery v to, čo sa týkalo zjavení v Kibeho. 29. Júna 2001, biskup Gikongoro Augustin Misago, po dohode s členmi oboch komisií a Magistéeria všeobecnej Cirkvi v Ríme ako aj po súhlase s Konferenciou biskupov Rwandy vydal deklaráciu obsahujúcu konečné rozhodnutie o skutočniach nazvaných ako zjavenia v Kibeho.

 

V deklarácii, biskup Gikongoro objasňuje:

 

„Áno, Panna Mária sa zjavila v Kibeho dňa 28. novembra 1981 a počas nasledujúcich mesiacov. Je viac dobrých dôvodov tomu veriť, ako to poprieť. Z tohto dôvodu si len tri prvé vizionárky zasluhujú byť uznanými za autentické: ide o Alphonsine MUMUREKE, Nathalie MUKAMAZIMPAKA a Marie Claire MUKANGANGO. Panna sa im predstavila slovom „Nyina wa Jambo“, čo znamená „Matka Slova“: to je synonymom „Umubyeyi w´Imana“, čo znamená „Matka Božia“, ako to vysvetlila. Tieto Máriine vizionárky hovoria, že ju videli raz so zopätými rukami a inokedy s rozpaženými rukami.


Viacero dôvodov potvrdzuje výber troch, teraz uznaných vizionárok. Tieto vizionárky, ktoré navzájom spája dobre upevnené historické puto, samy obsadili miesto (zjavení) počas niekoľkých mesiacov, prinajmenšom do júna 1982. Navyše, to ony hovorili veľa o Kibehu ako o mieste zjavení a pútí a vďaka nim zástupy prichádzali až do konca týchto udalostí.

Ale predovšetkým, sú to Alphonsine, Nathalie a Marie Claire, ktoré uspokojivo spĺňajú kritériá stanovené Cirkvou, pokiaľ ide o súkromné zjavenia a videnia. Naopak, vývoj údajných neskorších vizionárov, najmä po skončení ich zjavení, odhaľuje ich konkrétne a viac-menej znepokojivé osobné situácie, ktoré posilňujú už existujúce výhrady voči ich osobám a odrádzajú Cirkevné autority od toho, aby ich navrhli veriacim ako odporúčanie.
V prípade troch uznaných vizionárok, ktoré sú, napokon, na počiatku slávy Kibeho, neexistuje nič, čo by povedali alebo urobili počas zjavení, čo by bolo v protiklade s vierou alebo kresťanskou morálkou. Ich posolstvo sa úplne zhoduje so Svätým písmom a Živou tradíciou Cirkvi
Biskup Gikongoro pridáva ešte ďalší argument: „Pri posudzovaní udalostí a posolstiev treba brať do úvahy len verejné zjavenia. Verejné sú také zjavenia, ktoré sa konali v prítomnosti viacerých svedkov, čo však nevyhnutne neznamená zástup. Významné obdobie týchto zjavení sa skončilo v roku 1983. Všetko ostatné, čo bolo povedané alebo vykonané po tomto dátume v Kibeho, v skutočnosti neprinieslo nič nové vzhľadom k tomu, čo bolo známe predtým, či už sa to týkalo posolstiev alebo znamení vierohodnosti. Rovnako aj v prípade Alphonsine, ktorá napriek tomu priťahovala ľudí až do konca svojich zjavení.”
Medzi znakmi vierohodnosti zjavení môžeme uviesť, okrem iných, skutočnosti ako:

– dobré duševné zdravie, ľudská rovnováha, bystrosť a úprimnosť vizionárok, dokázané závermi komisie lekárov, vrátane psychiatra;

– naozaj zbožná a úprimná atmosféra, v ktorej sa odohrávali tieto udalosti;

– absencia senzáciechtivosti u vizionárok, čo môže znamenať, že zjavenia sa nevyskytovali automaticky ani neboli riadené;

– neprotirečenie si vizionárok, pokiaľ sa jedná o posolstvá a postoje;

– realita extáz, ktoré nemajú nič chorobné alebo hysterické, podľa rôznych testov a skúšok vykonaných komisiami;

– prirodzenosť, logickosť a jednoduchosť „rozhovorov“ so Zjavením;

– skutočnosť, že niektoré výroky, ktoré boli vyslovené, poukazovali na vyššiu úroveň ako bola vzdelanosť a náboženské formovanie osôb, ktoré ich povedali;

– fenomén „mystických ciest“ najskôr u Alphonsine (20. marca 1982) a následne u Nathalie (30. októbra 1982);

– 15. august 1982, ktorý bol napriek všetkým očakávaniam zvlášť poznačený hroznými víziami, ktoré sa neskôr ukázali ako prorocké z pohľadu ľudským drám prežitých v Rwande a v krajinách nášho regiónu Veľkých jazier za tieto posledné roky;

– mimoriadny pôst Nathalie v pôstnom období 1983, dôsledne kontrolovaný lekárskou komisiou, ktorej členovia neboli všetci katolíci ani praktizujúci katolíci;

– ale predovšetkým posolstvo z Kibeho, ktorého obsah je súvislý, závažný a ortodoxný;

– duchovné plody už podnietené týmito udalosťami v krajine a dokonca v zahraničí.