„Matka Slova”

Miesta kultu v objekte svätyne


 

 

 

Kaplnka zjavení

 

V Kibeho sa nachádza kaplnka zjavení. 20. novembra 1993, to je rok potom ako bol položený základný kameň svätyne, biskup posvätil a inauguroval dočasnú kaplnku zriedenú skrze diecézu v jednej zo spálni školskej budovy, ktorú volali „spálňa zjavení“. V roku 2007 bolo toto miesto upravené a erigované na „Kaplnku zjavení“. 

 

 

 

 

 

 

 

 Námestie zjavení

 

Prvé zjavenie sa udialo na chodbe strednej školy; potom sa konali v spálniach. Od 16. januára 1982 sa verejné zjavenia odohrávali mimo spálni, na nádvorí. Trochu neskôr, z dôvodu čoraz väčších davov, zjavil sa problém týkajúci sa bezpečnosti. Napriek iniciatíve ORNIFOR (Rwandská informačná kancelária) spočívajúcej v inštalovaní obrovských reproduktorov v mieste zbjavení, aby všetci mohli bez problémov pozorovať dorozumievanie sa medzi vizionármi a neviditeľnou osobou, tu i tam dochádzalo k strkaniu sa a udieraniu sa. Práve s cieľom vyriešiť tento problém a zaviesť pokoj, isté žičlivé osoby sa rozhodli vybudovať na nádvorí školy pódium, so súhlasom a za účasti biskupa Butare, Jeho Excelencii Jeana Baptiste Gahamanyi. Ohradené kovovým oplotením, začalo pódium slúžiť 15. augusta 1982. 


Keďže bolo vybudované z dreva, časom zostarlo, a v súčasnosti už neexistuje. Na mieste, na ktorom stálo, sa nachádza socha Panny z Kibeho obklopená poľom kvetov; je to miesto stretnutí, so sto miestami na sedenie. Práve toto miesto je nazývané Námestím zjavení.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 Socha Matky Božej z Kibeho

 


V čase zjavení výskumná komisia sa snažila položiť každej z domnelých vizionárok otázky o výzore nebeskej postavy, ktorú, ako tvrdili, videli: Kto sa ti zjavuje? Ako sa pohybuje? Ako vyzerá? Ako sa správa? Akú má pozíciu? Ako hovorí? Robí nejaké gestá? Ako sa vzďaľuje? Ako vyzerá „svet“ stretnutí? V skratke, na otázky jednotlivých členov komisií sa každá vizionárka snažila odpovedať opisom zjavení, ale bolo to pre nich veľmi ťažké.

 

 


Práca umelcov


Po vyhlásení dekrétu 29. júna 2001, v septembri 2001 biskup Misago zorganizoval medzi umelcami prvý konkurz, s cieľom vyrobiť vzor sochy Matky Božej z Kibeho v súlade s inštrukciami uznaných vizionárov. V súvislosti s tým biskup vydal nótu „Zjavenia v Kibeho: obraz Najsvätejšej Panny Márie“, spracovanú na základe výsledkov výskumných komisií. Po niekoľkých pokusoch sa ukázalo, že skupiny umelcov, žiaľ nie sú schopné vytvoriť uspokojivý vzor. Nathália neskrývala rozčarovanie a protesty.



O rok neskôr, 22. Októbra 2002, bol vyhlásený nový konkurz. Projekt bol zadaný trom skupinám umelcov. Boli to: a) Jean Marie Vianney Kabakera a Jean d´Amour Tyyisenga (z Kabgay); b) Jean Pierre Sibomana a Faustín Kaitana (z Ruhengeri); c) Emmanuel Hakizimana (z Kigali). Všetci boli absolventmi Školy umenia v Nyundo; ktorí si z nich, dokonca na tejto škole učil.




V priebehu niekoľkých týždňov umelci vytvorili tri vzory sochy Matky Božej z Kibeho, z vypálenej hliny, merajúcej okolo 60sm. V každej chvíli mohli konzultovať s Nathalie Mukamazimpaka, jedinou vizionárkou prítomnou na mieste, keďže Alphonsine bývala Abidžan (Pobrežie slonoviny), a Marie Claire už nežila.




Biskup Gikongoro poprosil kňaza Leszeka Czeluśniaka z Kongregácie kňazov Mariánov Nepoškvrneného počatia, aby dohliadal na spoluprácu umeleckých skupín. Samozrejme, nemali ľahkú úlohu, keďže museli počúvať pripomienky Nathálie. Avšak ani samotné vizionárki, nikdy neskrývali veľké problémy, pri hľadaní vhodných slov, ktorými by opísali nebesku osobu, ktorá sa im zjavovala.




11. januára 2003 bola zvolená porota, skladajúca sa z expertov, ktorý dostatočne rozumeli sakrálnemu umeniu: mali konečne urobiť definitívny výber najlepšieho vzoru. Boli to: Jean Baptiste Sebukangaga, známy rezbár z Butare; kňaz Paul Bourgois, Bieli otec, bývalý člen Komisie zjavení v Kibeho; Maria Utler, fotograf biskupstva Butare; sestra Césaria z Kongregácie Malých sestier Ježiša z Rango, rehoľníčka, ktorá vyrábala sošky z hliny; Jeho Excelencia Jean Marie Vianney Gahizi, profesor filozofii v Kňazskom seminári v Kabgayi, výtvarník; kňaz Joseph-Emmanuel Kageruka, kancelár diecézy Kabgayi, výtvarník; kňaz Leszek Czeluśniak z Kongregácie kňazov Mariánov, fotograf, maliar a animátor mariánskeho kultu. Nathalie Mukamazimpaka, jedna z troch vizionárok z Kibeho, sa zúčastňovala v celom procese a mala poradný hlas. A podobne to bolo aj so Skupinou rozjímania pre Svätyňu v Kibeho, ktorá bola ustanovená 21. novembra 2002.




Porota, pod vedením miestneho ordinára, sa stretla po prvý krát 8. februára 2003, v biskupstve Gikongoro. Po dlhej diskusii, na ktorej sa zúčastnila vizionárka, vybrala porota najlepšiu sochu spomedzi troch predstavených vzorov, ešte na dôležité úpravy. Konkurz vyhrali umelci z Ruhengeri (Jean Pierre Sibomana i Faustin Kayitana). Opäť pristúpili k práci na zdokonalení sochy, berúc do úvahy pripomienky porotcov na jednej strane a vizionárky Nathalie na strane druhej. Po mesiaci práci predstavili nový vzor Panny Márie z Kibeho. Porotcovia opätovne vzniesli niekoľko pripomienok; bolo treba urobiť ďalšie opravy, predovšetkým týkajúce sa symboliky kvetov. 



V tom čase, v máji v roku 2003, otec Leszek, opierajúc sa o existujúci vzor, navrhol, aby objednali v Ríme reprodukciu z farbeného dreva. V júni a júli 2003 umelec z Ruhengeri, Faustin Kayitana, vytvoril novú sochu z hliny, na základe dvoch už existujúcich vzorov. Vtedy sa veľmi priblížil k motívu kvetov a proporcií tela. 7. augusta 2003 bol tento vzor predstavený na schválenie porotcom. Porota, pod vedením miestneho ordinára, ho nakoniec prijala, napriek viditeľným nedokonalostiam: o žiadnej soche Panny Márii nemožno hovoriť, že je verným obrazom Jej osoby. Jedná sa len jednoducho o dohodnutý symbol. Taktiež sa rozhodli, dať vyrobiť takú istú sochu v Európe, z farbeného dreva, o veľkosti 1,20 m, v lepšie vybavenej dielni. Vytvorenie reprodukcie a dôkladné zakončenie bolo zverené poľskému umelcovi, Markowi Kowalskému, profesorovi Akadémie Umení vo Varšave. Prácu začal v septembri 2003 a ukončil 21. novembra 2003. Socha bola rýchlo prevezená lietadlom do Rwandy, keďže o týždeň neskôr 28. novembra 2003, sa konalo posvätenie a intronizácia tejto drevorezby do svätyne v Kibeho.

 


 


 Znaky charakterizujúce sochu


V súlade so skoršou nótou biskupa, „Zjavenia v Kibeho, obraz Najsvätejšej Panny Márie“, opísali vizionárky miesto stretnutí ako veľmi pekné a nebeské. Panna Mária stojí, ale zdá sa, akoby sa vznášala v povetrí! Po istom čase každá z vizionárok ju začne vidieť uprostred poľa rôznych kvetov, rôzneho druhu; Panna Mária prosí, aby ju polievali vodou. Neskôr vizionárky aj pútnici si začali vysvetľovať, že kvety troch rôznych druhov symbolizujú ľudí, predovšetkým davy z Kibeho, tak ako hľadia na Boha a posolstvo z Kibeho odovzdaného skrze Pannu. Čím viac sa zväčšujú „polia kvetov“, tým viac možno z toho vyvodiť, že sa urýchľuje taktiež počet „obrátení“, až sa stane obrovské pole. Preto kvety, uprostred, ktorých sa vznáša Mária sú jedným zo znakov odlišujúcim sochu Panny z Kibeho.

 

Najsvätejšia Panna Mária sa ukazuje ako neobyčajná Pani, prekrásna a očarujúca. Čo sa týka farby pokožky, nie je ani biela ani čierna, taktiež nie je mulatkou; niečo medzitým. Vlastne možno vidieť len tvár a ruky, keďže telo skrývajú šaty. Podľa Nathalie, je Panna oblečená do dvoch farieb: biele šaty a dlhý závoj nebeskej farby, vyzerajúci ako plášť alebo pokrývka hlavy splývajúca po chrbte až k nohám. Nohy nie sú viditeľné, keďže ich prikrývajú šaty a závoj. Panna má zvyčajne ruky zložené na prsiach, obrátené k brade; hlavu ľahko skláňa, ako mama, ktorá nežne pozerá na dieťa stojace pred ňou. Nathalie hovorí, že ju videla taktiež s roztvorenými rukami a dlaňami smerujúcimi k zemi. Pri vytváraní drevorezby sa rozhodlo o nepohybujúcej pozícii so zloženými rukami.

 

Vizionárka Marie Claire Mukangango hovorí, že zjavenia sa odohrali počas Ruženca siedmych bolestí Panny Márie. Panna Mária miluje tento ruženec. Niekedy známy, upadol do zabudnutia. Matka Božia z Kibeho túži, aby sa mi prinavrátila česť a aby bol rozšírený v Cirkvi. Preto Mária z Kibeho nosí ruženec zavesený na zložených rukách.

28. novembra 2003, na dvadsiate druhé výročie zjavení Panny Márie v Kibeho, bol posvätený a intronizovaný vzor sochy Panny Márie z Kibeho. Samozrejme socha nie je fotografiou Panny Márie „Nyina wa Jambo”, ako by to niektorí chceli; je to jednoducho dielo vykonané ľudskými rukami, dielo umenia. Nie je v nej život, ani Božia moc. Je to len symbol, ktorý má povzbudzovať naše srdcia, aby obrátili pozornosť na prítomnosť neba a kontemplovali Tú, na ktorú nás odkazuje symbol.

 

V príležitostnej homílii, biskup Augustin Misago pripomína, čo nasleduje: „V súlade so vždy aktuálnym učením Tridentského koncilu, najmä z jeho zasadnutia v roku 1563, Cirkev povzbudzuje kresťanov, aby vlastnili a uctievali si v kostoloch a v rodinách, sochy a obrazy nášho Pána Ježiša Krista, Panny Márie a svätých. Podľa toho istého koncilu, ak, ak uctievame tie obrazy, tak nie preto, že nesú v sebe Božiu moc, ktorá by nás mala doviesť k prinášaniu obetí a modlitieb, čo robili pohania voči svojim (Ž 135,15). V realite, skladáme v nich česť tým, ktorých predstavujú, to znamená Ježišovi Kristovi či svätým. Toto učenie treba neustále odovzdávať kresťanom, aby nepadli do pasce modlám.” 

 

Kibeho so svojím posolstvom, so svojou svätyňou a sochou Matky Božej Matky Slova vstúpilo odtiaľto do dejín Cirkvi. A teraz, každý deň, budeme zapisovať novú stranu zázrakov Boha na česť Márii Matky Slova, na tomto mieste Ňou vybranom na zavše.

 

 

 

Kostol Matky Božej Bolestnej



Spomedzi elementov posolstva je na prvom mieste predovšetkým prosba Panny „Nyina wa Jambo”, aby bola vybudovaná kaplnka v Kibeho na pamiatku jej ukázania sa na blahoslavenom mieste. V súvislosti s tým, miestny biskup v dekréte z 29. Júna 2001 uznávajúcom zjavenia sa takto vyjadril: 

 

 

„V posolstve z Kibeho je reč, okrem iného o slovách pripisovaných Panne Márii, ktorá by chcela, aby v Kibeho bola vybudovaná svätyňa na jej česť a pamiatku Jej zjavení na tomto mieste. Posolstvo, odovzdané prvý krát Alphonsine v čase zjavení 16. januára 1982, bolo v tom roku mnohokrát opakované. Panna Mária odovzdala toto posolstvo nie z vlastnej iniciatívy, ale ako odpoveď na prosbu vizionárov k Nej. 

Taktiež treba priznať, že v slovách pripisovaných Panne Márii skrze vizionárov, nikde a nikdy nebolo hovorené o „svätyni“, ale skôr o kaplnke (Bikira Mariya ngo arashaka shapeli). Myšlienka „baziliky“ je úplne cudzia ozajstnému posolstvu z Kibeho. Žiadna z troch uznaných vizionárok nepoužila toto slovo. Myšlienka pochádza z knihy, ktorá vyšla vo februári 1983, o zjaveniach v Kibeho a bola zadarmo rozdávaná na niektorých miestach. Zo skúmania slov Panny Márie sa ukazuje, že Ona nechce vtískať biskupovi rozmery, plány, pomenovania, vzory ani výzdobu stavby; skôr necháva dosť voľnosti, aby konať v prospech pastoračnej činnosti pre veriacich. Dokonca, ak by aj Panna Mária neprosila o vybudovanie kaplnky, predsa samé by sa to natískalo vo chvíli, keď bol potvrdený na týchto miestach verejný kult.“



 

Položenie základného kameňa bolo 28. novembra 1992. Stavebné práce prerušila genocída v roku 1994. Oficiálne sa znovu začalo 12. januára 2002. Posvätenie a inaugurácia svätyne „Matky Božej z Kibeho“ sa konala 31. mája 2003, na slávnosť Navštívenia Najsvätejšej Márii Panny. Liturgickej ceremónii predsedal Jeho Eminencia kardinál Crescenzio Sepe, vtedajší prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, na pozvanie Konferencie biskupov Rwandy. Bola to veľká udalosť, dlho očakávaná mnohými veriacimi. 


Nová budova kultu sa nazýva „Kostol Matky Božej Bolestnej“. Odkiaľ ten názov? Miestny ordinár to objasnil vo svojej homílii v Kibeho 15. septembra 1996. Tu je pre nás zaujímavý fragment: 

 

„Mal som príležitosť v iných okolnostiach povedať, že som sa rozhodol pomenovať Máriinu svätyňu v Kibeho „svätyňa Matky Božej Bolestnej“. Väčšina rozhovorov odohrávajúcich sa v Kibeho skrze vizionárky ako aj fakty spozorované počas zjavení, najmä od januára 1982, sa krútilo okolo témy utrpenia a jeho miesta v živote kresťana. Práve v Kibeho všetci prijímali posolstvo odvolávajúce sa na Ruženec siedmych bolestí Panny Márie. Okrem toho, každý človek bez výnimky bol vyzvaný k pokániu za hriechy a umŕtvovaniu, k obetovaniu sa a znášaniu s vierou skúšky s cieľom zmazať hriechy sveta, ako aj k spojeniu sa s utrpením Ježiša v diele vykúpenia ľudí. Všetci, ktorí mohli z blízka pozorovať zjavenia v Kibeho, majú povinnosť zachovať si v pamäti fakty, napríklad zo dňa 15. augusta 1982 (slávnosť Nanebovzatia Najsvätejšej Márii Panny) ako aj z nasledujúcich mesiacov: slzy Panny, úpadky vizionárov, pôsty, skúšky rôzneho druhu atď. Na inej úrovni úvah nemôžeme zabudnúť, že v Kibeho a iných regiónoch krajiny veľa ľudí bolo vyvraždených z dôvodu príslušnosti etnickej alebo politickej. To isté možno povedať o našom regióne Veľkých Jazier. Veľa ľudí stratilo život alebo svoje práva. Veľa osôb veľmi trpelo a ešte stále trpia! Kibeho je teda miestom, ktoré nám neustále musí pripomínať miesto kríža Ježiša v živote kresťana, a dokonca v živote Cirkvi všeobecne, keďže taktiež ona je pozvaná k nasledovaniu Ježiša na ceste vedúcej na Kalváriu.“ 

 

V Apokalypse sv. Jána sa často hovorí o počte sedem, symbolizujúcej plnosť alebo množstvo. V zjaveniach v Kibeho sa taktiež hovorilo o siedmych bolestiach Panny. Symbolika počtu sedem je prítomná dokonca aj v štruktúre mariánskej svätyne v Kibeho: napríklad aj okná na oboch fasádach, veľká rozeta, kríže na stenách privolávajú tento symbol. 



Do kostola Matky Božej Bolestnej možno umiestniť od osemsto do tisíc veriacich. Tento na pohľad malý počet sa nevysvetľuje ako nedostatok financií na vybudovanie väčšej stavby, ale predovšetkým nedostatkom priestoru, čo je kľúčová vec v prípade ďalšieho rozvoju (zväčšenia) svätyne. 


V roku 2007 bol kostol znovu upravovaný, keďže niektoré časti si vyžadovali opravy. 

 

 

 

Námestie pred svätyňou

 

Od počiatku zjavení až do dnes zaznamenalo Kibeho prítomnosť menej alebo viac početných davov, ktoré sem prichádzali. Aby ich bolo možné dôstojne prijať, bolo potrebné nájsť priestranné námestie. Spolu s tým ako sa rozrastal dav, zväčšovalo sa aj námestie pred svätyňou. V súčasnosti, keď je už ukončená úprava tohto námestia, zmestí sa naň 60 – tisíc pútnikov. Nachádza sa na ňom taktiež pódium využívané pri slávnostiach, záhrada rozjímania a alej so sochou Panny Márie pre pútnikov ako aj malé parkovisko.

 

 

  

 

 

Kalvária a Krížová cesta

 

Je dobre známe, že v Kibeho téma utrpenia, kríža, je jedným z najdôležitejších bodov v dejinách zjavení. Predovšetkým v prípade Nathalie Mukamazimpaki. Pre kresťana utrpenie, skutočne nevyhnutné tu na zemi, je poslednou cestou, aby sme prišli do nebeskej slávy. 15 mája 1982 Pann povedala svojim vizionárkam, najmä Nathalie: „Nikto nevchádza do neba, netrpiac.” Alebo ešte toto: „Dieťa Márii sa nerozlúči s utrpením. ” Ale utrpenie je taktiež prostriedkom zmazania hriechu sveta a údel na utrpení Krista a Márii pre spasenie sveta. Vizionárki boli pozvané prežiť toto posolstvo konkrétnym spôsobom, prijať utrpenie s vierou a radosťou, umŕtvovať sa (kwibabaza) a vyhýbanie sa príjemnostiam (kwigomwa) s cieľom obrátiť svet. Kibeho je taktiež pripomienkou miesta kríža v živote kresťana a Cirkvi. Nájdeme tu kopec, ktorý sa nazýva „Kalvária”, okolo ktorého bola v roku 2006 umiestnená Krížová cesta, končiaca sa na štíte kopca veľkým krížom.

 

 

Ružencová cesta

 

 

Medzi elementmi posolstva z Kibeho nachádzame „kult Márii”. Tento kult musí byť konkretizovaný, predovšetkým skrze pravidelú a úprimnú modlitbu ruženca. Preto v roku 2006 v Kibehu bol zriadená Ružencová cesta, ktorá umožňuje pútnikom realizovať posolstvo Panny Márie.

 

 

 

Ružencová cesta siedmych bolestí Panny Márie

 

 

Matka Božia z Kibeho túži, aby Sedembolestnému ružencu bola prinavrátená vážnosť a rozšíril sa v Cirkvi, samozrejme nemá nahradiť Svätý ruženec. Preto v blízkosti svätyne sa od roku 2006 nachádza špeciálny chodníček, na ktorom sa pútnici môžu modliť túto peknú modlitbu o ktorú prosila Matka Slova.

 

  

 

 

 

 

 

 Kaplnka Zmierenia

 

(Projekt v procese realizácie)


Jeho Excelencia Augustín Misago, miestny ordinár, odôvodňuje zmysle kaplnky zmierenia v Kibeho peknými slovami:

 

„Ďakujeme Pánovi aj Najsvätejšej Panna Márii, že nám dali toto požehnané miesto Kibeho, kde pútnici môžu pracovať nad premenou svojich sŕdc a obnovou vo vykupiteľských vodách sviatostí zmierenia a Eucharistie. Táto mariánska svätyňa musí byť zvláštnym miestom novej evanjelizácie Afriky. Povzbudzujem vás, aby ste tu často a početne prichádzali v dobre pripravených pútiach. (…) Prosme spoločne Matku Božiu z Kibeho, Matku Slova, aby spravodlivosť, odpustenie, zmierenie, pokoj a stabilizácia tiekli čoraz hojnejšie a stali sa zostali navždy v Rwande a V regióne Veľkých Jazier. Amen.“

 



Kaplnka Najsvätejšej sviatosti

(Projekt v procese realizácie)

 

Je vhodné obrátiť pozornosť na to, že akýkoľvek kult Panny Márie by mal ísť ruka v ruke s bezpodmienečnou láskou k Ježišovi a našim blížnym. Mária, naša Matka, nás učí milovať Ježiša, tak ako Ona sama Ho miluje. Mária chce, aby sme dokázali každodenne čoraz viacej milovať Ježiša, Jeho ktorý je cestou, pravdou a životom (Jn 14,6). Aby sme dosiahli tento cieľ, majú pútnici prikladať veľkú váhu adorácii Najsvätejšej sviatosti.

 

 

 

Prameň

 

 

2. marca 1982 vznikla bola iniciované slávnostné požehnanie vody. Vizionárki objasnili, že požehnanie udelila samotná Panna Mária na ich príhovor. Požehnaní boli ľudia aj predmety, ktoré si priniesli za týmto účelom do Kibeho.

 

 

Podľa svedectva prítomných ako aj dokumentov z minulosti, Kibeho sa vždy borilo s citlivým problémom – nedostatkom vody. Keď teda 16. januára 1982 Panna Mária poprosila Alphonsine o poliatie „Jej kvetov”, to znamená prítomných ľudí, Alphonsine odpovedala nasledujúcimi slovami: „Matka, i keď u nás v Kibeho musíme prekonávať dlhú cestu, aby sme našli vodu, urobíám všetko čo je možné, aby som našla vodu a poliala ich.”

 

 

V tej dobe, napriek suchu v Kibeho, sa celý čas odohrávalo požehnanie vodou. A „kvety Márii“ boli polievané. Po Alphonsine, taktiež Nathalie, predovšetkým v čase zjavenia 2. marca 1982, inaugurovala požehnanie vody s obsiahlejším vyjasnením, ktoré sa týkalo napríklad ochrany pred napadnutím zlými duchmi.

 

Objasnenie bolo podané v nadväznosti na problémy, s ktorými sa stretla Marie Claire, a ktoré vzbudzovali myšlienky, že ju napadli zlý duchovia. Preto počas zjavení 2. marca 1982 Nathalie spomínala takéto ataky a opýtala sa Panny, akým spôsobom ich možno prekonať. Panna Mária vtedy odpovedala, že aby sme zvíťazili nad Satanom „je potrebné žiť silou úprimnej modlitby a zotrvať na ceste premeny srdca.“

 

Nathalie nebola úplne spokojná s touto odpoveďou, preto sa opätovne opýtala, či je možné urobiť niečo iného, aby vyhnali zlého ducha a navrátili v škole pokoj. V tej chvíli prítomná tam sestra Blandine poprosila, aby jej priniesli vodu postavenú na tom mieste. Po krátkom speve na oslavu Márii, sa Panna opýtala Nathalie, k čomu slúži to vedro tam stojace. Nathalie odpovedala, že nevie, a obe pokračovali v dialógu do chvíli, keď Panna Mária požehnala vodu aj všetky ružence. Počas ďalších zjavení Nathalie objasnila požehnanie vody a poznamenala, že „požehnanie Panny Márie symbolizovala voda, ktorou Ona sama požehnávala, voda, ktorá dáva trpezlivosť, silu, vytrvalosť, moc a odvahu.”

 

Po záískaní informácií o význame svätenej vody, 30. apríla 1982, vizionárka začala prosiť Pannu Máriu o vytvorenie prameňa zázračnej vody, ktorá by mohla bez prestávky plynúť do Kibeho a aby jej pôžitky slúžili všetkým. Na túto prosbu Panna Mária odpovedala týmito lsovami: „Dávam vtedy ak chcem a kedy chcem.“ V ten istý deň, počas zjavení Alphonsine, sa Panna Mária opýtala, prečo Nathalie naliehala, prosiac Ju o nevyčerpateľný prameň vody, a Alphonsine odpovedala: „Nemám pochýb o tom, že (Nathalie) má dôvody, aby prosila o vodu. Ja sama si myslím, že tá voda by sa nám veľmi hodila, najmä ak ide o Teba. ”

 

 

V nasledujúcom mesiaci Alphonsine a Marie Claire podporili prosbu Nathalie a poprosili Pannu Máriu o nevyčerpateľný prameň. Problém vody sa znovu zjavil ešte v roku 1982. Počas dlhého rozhovoru, ktorý mala Panna Mária s Nathalie, sa opätovne opýtala, prečo sa domáhala vody a Nathalie odpovedala, že voda by sa veľmi hodila ľuďom.

 

 

Nakoniec Panna Mária prisľúbila Nathalie „vodu”, ale inú než tú, o ktorú prosila dievčina. inną niż ta, o którą poprosiła dziewczyna. Pevne povedala: „Trpezlivosť! I keď nemáš ten prameň dnes, budeš mať iný druh vody, ktorá uhasí tvoju túžbu.” Potom dodala: „Neobávaj sa, dám ti vodu, ale nedám prameň, ale vodu.” Počas zjavenia, ktoré sa odohralo v ten istý deň, Alphonsine hovorila, že je jej horúco a cíti smäd. Preto sa aj ona začala domáhať vody. Následne boli prosby vypočuté a na Kibeho padol hojný dážď. Nathalie, ktorá stále ležala na zemi v stave extázy, sa dozvedela od Panny Márie, že prisľúbenie sa naplnilo. Dievčina pocítila, že ju posilnil dážď.


V ten deň tí, ktorí sa domnievali, že Panna urobí zázrak a dá prameň vody, sa vrátili s ničím, pretože Panna Mária nesúhlasila a neurobila zázrak spôsobom, akým chceli vizionárki.  Avšak od tej doby zjavenia v Kibeho sprevádzal dážď, ktorý sa nazýval dažďom požehnania alebo požehnania Panny Márie.

 

24. júna 1982, keď Nathalie posledný krát poprosila o „nevyčerpateľný prameň svätiacej vody“, Panna Mária odpovedala: „Nie len voda, ktorú prosíš, obsahuje požehnanie (…), moje požehnanie vychádza z každého odo mňa pochádzajúceho symbolu (…)”. V skratke povedané, Panna Mária nesúhlasila s urobením zázraku v podobe prameňa vody v Kibeho. Je teda zrejmé, že Panna Mária v žiadnom prípade nespôsobila, že sa v Kibeho zjavil prameň zázračnej vody.

 

 

Čo sa týka miesta v Kibeho, ktoré sa v súčasnosti nazýva „Prameňom Márii“, hovoríme, že to nie je zdroj zázračného pôsobenia Panny Márie. Je to prameň z minulosti, ktorý sa po úprave bol nazvaný týmto menom. Toto pomenovanie sa spája predovšetkým s faktom, že voda vytryskla z kopca, ktorý bol svedkom zjavení Márii. Navyše, keďže Panna si vybrala tento kopec za výnimočné miesto Jej pobytu, je normálne, že prameň, ktorý tam vznikol, taktiež patrí k Nej.

Navyše, podľa tých, ktorí boli V Kibeho počas zjavení, hovoria, že skutočne sa toto miesto borilo s vážnym problémom nedostatku vody. Počas jedného zo zjavení Alphonsine povedala Panne, že je potrebné prekonať ďalekú cestu, aby sa našla voda vhodná na pitie, na užívanie či požehnanie. Tento prameň do dnes slúži pútnikom, ktorí prichádzajú do Kibeho. Nie je teda nič zvláštne, že takýto prameň, ktorý slúžil a stále slúži deťom Márii, jej bol pripísaný.

 

14 augusta 2011 r., počas slávnostnej svätej omši, ktorú celebroval generálny vikár diecézy Gikongoro Edouarda Ntagandy, bol posvätený prameň Márii v Kibeho, ktorý bol len nedávno upravený. Svätá omša sa konala priamo pri samotnom prameni, v doline pri úpätí kopca, na ktorom bola postavená svätyňa Matky Božej. Generálny vikár v homílii sa vrátil k zjaveniam, ktoré boli spojené s témou svätenej vody.

 

 

 

Záhrada Najsvätejšej Márie Panny a cesta procesie

 

V blízkosti svätyne, na ceste, ktorou sa schádza k prameňu, sa nachádza „Záhrada Najsvätejšej Márie Panny „. Tvoria ju kvety, stromy, cestičky atď. Nachádzajú sa tu taktiž lavičky, na ktorých si možno odpočinúť a kontemplovať.

 

Táto záhrada je taktiež odozvou na tému kvetov a stromov v zjaveniach v Kibeho. Počas zjavení dievčatá prebývali poza naším svetom. Neboli tiaž v nebi. Videli sa medzi stromami alebo na zakvitnutých poliach. Na prosbu Najsvätejšej Panny Márie podlievali „kvety“ alebo „stromy“, rôznych druhov a kvality. Tieto „kvety“ či „stromy“ symbolizovali ľudí, ktorí prijímali posolstvo Panny: čím je viacej obrátení, tým viac sa zväčšuje „pole kvetov“ a rôzni sa farbami. Bola vytýčená nová cesta procesie, ktorá je úplne položená na území svätyne – a je možné ju už využívať. Z časti ide cez Záhradu Najsvätejšej Márie Panny, ktorá je novou v Kibeho.


            

 


Amfiteáter

(Projekt v procese realizácie)

 

Berúc do úvahy vzrastajúci počet pútnikov prichádzajúcich do Kibeho, najmä počas dôležitých slávností, plánuje sa vybudovanie amfiteátru s myšlienkou na rôzne činnosti pútnikov.

W czasie objawień komisje badawcze zadbały o to, żeby zadać pytania każdej z domniemanych widzących o tożsamość niebieskiej postaci, którą, jak utrzymywały, widziały: Kto ci się ukazuje? Jak się porusza? Jak wygląda? Jak się zachowuje? Jaką przyjmuje pozycję? Jak przemawia? Czy wykonuje gesty? Jak się oddala? Jak się przedstawia „świat” spotkań? Krótko mówiąc, na pytanie członków poszczególnych komisji każda widząca próbowała odpowiedzieć opisem objawienia, ale przychodziło jej to z dużym trudem.