„Matka Slova”

DOMUKENT POTVRDZUJÚCI ZJAVENIA V KIBEHO


  

                                                                                                                                                                        

 Vyhlásenie                                                      

                                                                                                                  

 

 

BISKUPSKÝ  ÚRAD  V  GIKONGORO

B.P. 77 GIKONGORO

RWANDA/AFRIKA

 

 

 

                               

                     VYHLÁSENIE   BISKUPA  V  GIKONGORO  PRINÁŠAJÚCE  

                  DEFINITÍVNY  POSUDOK   O UDALOSTIACH  NAZÝVANÝCH

                                             „ZJAVENIA V KIBEHO“

 

 

 

                      Mojim duchovným bratom,

                      rehoľníkom a rehoľníčkam,

                      všetkým veriacim laikom!

 

       Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca  i od Pána Ježiša Krista, jeho vteleného Slova (porov. 1 Kor. 1,3).

 

     Čoskoro uplynie 20 rokov odvtedy, ako sa začali diať  udalosti  nazývané „Zjavenia v Kibeho“, ktoré sú predmetom kanonického výskumu. Viacerí  z vás mali bezpochyby možnosť vydať sa  na miesto (zjavení), aby  sa osobne zúčastnili na  udalostiach tohto druhu,  mnohí iní ich pozorovali  prostredníctvom komunikačných  prostriedkov.

 

     V období ich prvých prejavov bolo Kibeho súčasťou diecézy v Butare, ktorej biskupom bol vtedy Mgr. Jean Baptiste GAHAMANYI. On bdel nad týmito udalosťami počas najmenej desiatich rokov pred založením diecézy v Gikongoro v roku 1992. Nešetril žiadnym úsilím, aby sledoval veľmi zblízka tieto neobvyklé udalosti. S týmto cieľom vznikli dve skúmajúce komisie. Dňa 15. augusta 1988 uznal za vhodné potvrdiť verejné uctievanie v súvislosti s týmito udalosťami. Avšak, uznajúc  tento kult, nechal zámerne nezodpovedané prinajmenšom dve dôležité otázky, zodpovedanie ktorých je podstatné pre budúcnosť:

 

     Zjavili sa Panna Mária alebo Ježiš v Kibeho, ako to hovoria domnelí vizionári?  Ak áno, ktorého vizionára alebo vizionárku je možné uznať za vierohodných vzhľadom na veľký počet osôb, ktoré   postupom času začali tvrdiť, že sú vyvolené kvôli víziám a zjaveniam?

 

     Domnievam sa, že teraz prišiel čas pre príslušné cirkevné autority, aby sa definitívne vyjadrili k tejto téme.

 

 

 

 

 

Prvá časť

                                                       

FAKTY

 

        Bratia a Sestry v Kristovi!

 

     Je prakticky nemožné, aby sme v tomto krátkom komunikáte povedali  všetko, čo máme na srdci a čo by sme vám chceli odovzdať. Zdá sa nám teda zbytočné  predkladať kompletnú správu o udalostiach až do najpodrobnejších detailov. Obmedzíme sa  len na niektoré hľadiská.

 

1.1. Historické  znaky

 

    Ak by sa farnosť Kibeho preslávila ako miesto zjavení a pútí, tak je to preto, že všetko sa začalo dňa  28. novembra 1981, keď žiačka kolégia Alphonsine   Mumureke tvrdila, že videla Paniu neopísateľnej krásy, ktorá sa predstavila menom „NYINA WA  JAMBO“ , čo znamená „Matka Slova“ a okamžite bola spoznaná domnelou vizionárkou ako Blahoslavená Panna Mária, matka Ježiša, nášho Spasiteľa. Táto udalosť sa neskôr opakovala  v istých viac alebo menej vzdialených intervaloch.

 

    Prvé reakcie, vyvolané týmito nevšednými udalosťami v komunite školy ako aj    mimo nej,

neboli vôbec príjemné: existovali rôznorodé stanoviská idúc od skepticizmu obávajúceho sa podvodu až po viac-menej nadšený súhlas, ktorý by mohol spôsobiť  nadmernú dôverčivosť a neznášanlivosť. Najprv považovali Alphonsinu buď za psychicky chorú alebo za  nešťastné dievča opantané zlými duchmi, alebo  za slabú žiačku, ktorá chce jednoducho zahrať komédiu, aby ju lepšie prijali v škole vedenej sestrami  Benebikira.

 

     V tejto škole sa zjavili hlasy, ktoré sa domáhali dôkazov. Vznikla otázka, či to bola naozaj Svätá Panna, ktorá ich ráčila navštíviť; uverili by to, keby sa ukázala aj iným okrem úbohej Alphonsiny. Okrem toho sa skupina žiakov Charizmatickej obnovy chopila iniciatívy a zorganizovala novénu počas prvého decembrového týždňa roku 1981 s cieľom žiadať o osvietenie pri vyjasnení tejto udalosti; zatiaľ čo iní neváhajúc pristúpili k testovaniu Alphonsiny, aby ju podrobili skúške vo chvíľach  zjavenia.

 

     Verejná mienka urobí všetko, aby našla prirodzené vysvetlenie tejto udalosti, ale bez veľkého úspechu, vzhľadom na súbor prekvapujúcich faktov, ktoré prekračujú bežné ľudské chápanie. Napriek  kritikám a námietkam rôzneho druhu  proti zjaveniam, dosť rýchlo sa začalo formovať súhlasné hnutie v škole v Kibeho aj mimo nej. Už pred vianočnými prázdninami v roku 1981 sa skupina „obrátených“ žiakov a profesorov horlivo prejavovala na modlitebných stretnutiach s Alphonsine, počas ktorých sa modlili ruženec a spievali piesne k úcte Svätej Panny

     Keď sa o niekoľko týždňov neskôr dve nové vizionárky objavili v škole jedna za druhou, a to v úzkom spojení s Alphonsine, najmä jedna Marie Claire Mukangango, dobre známa svojím zúrivým odporom voči zjaveniam, táto nová udalosť bola ihneď niektorými interpretovaná ako pozitívny signál, daný z neba pre všetkých, ktorí ešte váhali brať vážne zjavenia, o ktorých hovorila Alphonsine. Rôzni svedkovia, ktorých sa pýtali v škole v Kibeho, potvrdzovali, že berú vážne následné  zjavenia  v prípade Marie Claire.

                                                                           

     Od mája 1982  sa fenomén (týchto zjavení) rozšíril mimo školy v Kibeho, dosiahol  okolité kopce, ba i  vzdialenejšie  miesta, taký oheň  v buši. Teda, čo tiež prekvapuje, je, že dokonca v tej škole sa počet vizionárov spontánne zastavil pri troch raz a navždy, a to veľmi skoro, bez akéhokoľvek vonkajšieho zásahu ľudskej moci. Naproti tomu sa počet údajných vizionárov neprestával zvyšovať mimo školy spôsobom tak rýchlym, ako aj znepokojujúcim. Oveľa neskôr išlo  dokonca o predpokladané zjavenia Ježiša, od júla 1982: sedem mesiacov od začiatku zjavení Panny Márie. Ale s pribúdajúcim časom údajní vidiaci  Ježiša,  známi pútnikom z Kibeho, skončili  vývinom skôr znepokojujúcim.

 

    Iným pozoruhodným faktom je to, že v dňoch verejných zjavení nedochádzalo prakticky k extázam ani v skupine, ani súčasne, naopak, vizionári mali  zjavenia každý individuálne, postupne, buď sa striedali na mieste (zjavení) alebo prežívali samostatne „návštevu z nebies“ takmer exkluzívne,  zatiaľ čo ostatní boli iba prítomní  ako všetci ostatní (pútnici). Tieto zjavenia boli všeobecne poznačené  ťažkými pádmi (vizionárov), najmä na konci extáz.

 

     Alphonsine Mumureke a neskôr tiež Nathalie Mukamazimpaka hovoria, že s Pannou Máriou uskutočnili niekoľkohodinovú „mystickú cestu“ na „miesta“, ktoré opisujú symbolickým jazykom pripomínajúcim také skutočnosti, ako je peklo, očistec a nebo, ale slovníkom, ktorý je úplne odlišný od slovníka katechizmu.

 

   Intenzívny  čas  zjavení sa skončil prakticky v roku 1983, počas ktorého väčšina údajných vizionárov, vtedy známych verejnosti, opustila scénu jeden za druhým, vyhlásiac,  že zjavenia sa pravdepodobne skončili. Okrem Alphonsine, ktorej zriedkavejšie zjavenia sa stali samozrejmosťou už pred novembrom 1982.  Všetko ostatné, čo sa stalo po roku 1983, v skutočnosti neprinieslo nič nové v porovnaní  s tým, čo bolo známe prv,  či sa to týkalo posolstva z Kibeho alebo pokiaľ ide o znaky vierohodnosti.

 

     Trvanie  zjavení v Kibeho  bolo  pozoruhodne dlhé; v priebehu rokov bolo  vypovedaných veľa slov, stalo sa mnoho viac alebo menej tajomných udalostí. Avšak jav šírenia sa údajných vizionárov v okolí Kibeho, ako aj v celej krajine mal čím zviesť zo správnej cesty  mnoho pútnikov, ako  aj osoby oficiálne poverené sledovať zblízka vývoj týchto udalostí.

 

    V mnohých prípadoch jednoduchá dôverčivosť  alebo prebytok „náboženského“ rešpektu voči údajným vizionárom akoby čiastočne prispievali k  ich množeniu. Bolo vidieť aj takých, ktorí sa pohybovali v určitých regiónoch  krajiny, aby šírili takzvané posolstvá bez ohľadu na súhlas príslušnej cirkevnej autority. Opúšťali tak svoje vlastné rodiny a hľadali pohostenie v určitých pobožných domácnostiach; odtiaľ občas išli do Kibeho, aby sa ukázali, alebo aby obťažovali náboženské a štátne autority svojimi údajnými posolstvami, ktoré dostali z neba. Veľmi často boli tieto posolstvá len obyčajné banality alebo proroctvá znepokojujúce a mätúce mnohých ľudí. 

 

     Medzi nimi boli aj takí, ktorí hovorili, že sú poverení Ježišom alebo Pannou Máriou zvláštnym poslaním, aby hlásali ich posolstvo v zahraničí, najmä v susedných štátoch, ale tiež v Európe alebo v Severnej Amerike, najmä v Kanade. Čo sa týka tejto veci,  môj predchodca, Mgr Gahamanyi, diecézny biskup v Butare, kde patrila aj Kibeho do roku 1992,   považoval za užitočné spresniť  vo svojom Pastierskom liste z 30. júla 1986, že udalosti v Kibeho  sú stále predmetom skúmania, a preto   nemôže ako  miestny Ordinár,  „dať komukoľvek z vizionárov akúkoľvek misiu v súvislosti s udalosťami, ani sa stať garantom posolstiev, o ktorých hovoria, že ich dostali z neba, aj keď niektoré ich výroky sú dobré a dotýkajú sa srdca“.  Miestny Ordinár týmto mieril na prípady improvizovaných vizionárov „misionárov“ alebo putujúcich kazateľov. Rovnaké stanovisko zaujal aj vo svojom Pastierskom  liste z 15. augusta 1988. Toto stanovisko zostáva aktuálne aj dnes: ja ho taktiež  prijímam za svoje.

 

     Ordinár neraz apeloval na zdravý rozum kresťanov a na ich zdravý úsudok viery, aby dobre rozlišovali zoči-voči rozličným osobám, ktoré sa prejavujú alebo sa pohybujú na najrozličnejších miestach a hovoria, že majú nadprirodzené vízie, alebo že prinášajú osobitné posolstvá prichádzajúce z nebies. Vo svetle   všetkých znakov  mnohí z  pútnikov do Kibeho  naozaj dokázali  pomaly rozpoznať vizionárov, ktorí si podľa nich  zaslúžili  byť ďalej vypočutí; a  veľa ostatných, ktorí, naopak, sa zdali byť skôr podozriví alebo dokonca falošní v rôznej miere.

                                                                                        

     Nech je to akokoľvek, miestny Ordinár čoskoro zriadil dve rôzne skúmajúce komisie. Jedná sa o lekársku komisiu, vytvorenú 20. marca 1982 a o teologickú komisiu, vytvorenú 14. mája 1982. Tieto komisie sa pustili do práce hneď od svojho založenia, každá podľa svojich vlastných metód. Pokračovali vo svojej práci s veľkou obetavosťou a starostlivosťou, aby preskúmali fakty v úplnej objektivite, trpezlivosti, vážnosti a bez zaujatosti.

 

     Ale vzhľadom na veľký počet domnelých vizionárov,  ktorí  však nikdy nemali skupinové zjavenia, komisie prijali isté metodické opcie s cieľom  väčšej efektívnosti výskumnej práce. Tak uprednostnili prvých ôsmich domnelých vizionárov, ktorí sa tak prejavili v rôznych časových intervaloch počas  prvého roka zjavení v Kibeho, teda medzi 28. novembrom 1981 a 28. novembrom 1982. Ale tento výber bol len pracovnou hypotézou, a nie nejakým autentickým uznaním  takého množstva vizionárov.

 

     Skúmajúce  komisie vypracovali mnoho správ, ktoré predložili  kompetentným osobám.  Vo svojich Pastierskych listoch o udalostiach v Kibeho, môj predchodca,  Mgr. Jean Baptiste Gahamanyi, pripomína v krátkosti dokončenú prácu tak, ako výskumy prebiehali. Vrátime sa k tomu ešte neskôr.                                             

 

     Práve vo svetle závažných záverov obsiahnutých v týchto správach, považoval za vhodné oficiálne uznať verejné uctievanie  v Kibeho na samotnom mieste zjavení. Táto dôležitá udalosť, ktorá znamená medzník, sa uskutočnila 15. augusta 1988 pri slávení Nanebovzatia  Panny Márie. Odvtedy  je možné na mieste zjavení sláviť Svätú Eucharistiu, ako aj iné cirkevné sviatosti a legitímne tam prejaviť svoju zbožnosť vo vzťahu k týmto udalostiam. Avšak, aj keď úplne schválil toto uctievanie, miestny Ordinár bdie nad tým, aby presne vymedzil, že si vôbec netreba zamieňať  toto povolenie s prípadným „uznaním nadprirodzenej povahy predpokladaných zjavení alebo videní, ktoré sa objavili na tomto mieste“. To tiež znamená, že žiadny vizionár z Kibeho nebol ešte oficiálne uznaný.     

 

     Cirkev tak  postupuje opatrne alebo až rezervovane, pokiaľ ide o rozpoznanie  autentickosti zjavení; ale berie do úvahy, že potvrdené duchovné plody už  môžu byť  zachované pre verejné uctievanie. Práve oficiálne povolenie takéhoto uctievania v Kibeho na miestach, kde sa odohrali udalosti, nazývané „zjavenia“, bolo, okrem iného,   formou uznania, že  „hlas ľudu“ sa vôbec nenechal zviesť.

 

 

 

 

 

 

1.2. Obsah posolstva z Kibeho

 

      Medzi faktami, ktoré by mali slúžiť ako podklad vierohodnosti zjavení v Kibeho, je jedným z najdôležitejších nepochybne obsah „rozhovorov“ vizionárov, hodnota posolstva.

 

     Celkom iste bolo zjavení v Kibeho mnoho a ich trvanie v čase bolo veľmi dlhé, ale  podstatné časti posolstva boli odovzdané počas prvých dvoch rokov zjavení, to znamená pred koncom roka 1983. Panna Mária odovzdáva svojim vizionárom  rôzne posolstvá, ale nie protikladné; je možné v nich ľahko rozpoznať  mnoho spoločných bodov. Obmedzíme sa tu na krátky prehľad.  Zhruba, toto posolstvo  by sa mohlo redukovať na  nasledujúce  témy:

 

     1°  Naliehavá výzva k pokániu a obráteniu sŕdc: „ Kajajte sa, kajajte sa, kajajte sa!“

„Obráťte sa, pokiaľ je na to ešte čas“ .

 

     2°  Diagnostika  morálneho stavu sveta: „Svet sa správa veľmi zle“  („Ngo isi imeze nabi cyane“). „Svet sa ženie k záhube, padne do priepasti“   („ Ngo isi igiye kugwa mu rwobo“), „to znamená, že je ponorený v nespočetných a neustálych pohromách“.  Svet sa vzbúril proti Bohu (ubu isi yarigometse), dopúšťa sa  priveľa hriechov, niet tam lásky ani pokoja“.  Ak sa nebudete kajať a neobrátite svoje srdcia, všetci spadnete do priepasti“.

 

     3°  Hlboký  smútok Panny: vizionárky hovoria, že ju videli plakať 15. augusta 1982. Matka Slova je veľmi zarmútená kvôli neverectvu a zatvrdilosti  ľudí. Sťažuje sa na naše zlé správanie, charakterizované neviazanosťou mravov, záľubou v zle, ustavičným  neposlúchaním Božích prikázaní.

 

     4° „ Viera a neverectvo prichádzajú nebadane“. (Ngo ukwemera n’ubuhakanyi bizaza mu mayeri). To je jeden z tajomných výrokov Pannou viackrát opakovaných Alphonsine  na začiatku zjavení so žiadosťou, aby ich ľuďom zopakovala.

 

     5°  Spásonosné utrpenie : Táto téma je jednou z najdôležitejších v histórii zjavení v Kibeho. Najmä u Nathalie Mukamazimpaka. Pre kresťana je utrpenie, inak  nevyhnutné v pozemskom živote, potrebnou cestou k dosiahnutiu nebeskej slávy. Panna povedala svojim vizionárom, hlavne Nathalii 15. mája 1982: „Nikto nepríde do neba bez utrpenia“.  Alebo ešte: „Máriino dieťa sa nikdy neodvracia od utrpenia“. Ale  utrpenie je tiež prostriedkom zadosťučinenia za  hriechy sveta  a na účasti na Ježišovom a Máriinom utrpení pre spásu sveta. Vizionári boli vyzvaní, aby žili toto posolstvo názorným spôsobom, aby prijali utrpenie vo viere a radosti, umŕtvujúc sa (“kwibabaza”), a aby sa vzdali pôžitkov (kwigomwa) kvôli obráteniu sveta. Tak je Kibeho pripomenutím miesta kríža v živote kresťana a Cirkvi.

 

     6°  Neustále a bez pretvárky sa modlite:

 

     Ľudia sa nemodlia; a dokonca aj medzi tými, ktorí sa modlia, mnohí sa nemodlia tak, ako je to potrebné. Panna žiada od vizionárov, aby sa veľa modlili za ľudí, aby naučili ostatných modliť sa, a aby sa modlili namiesto tých, ktorí sa nemodlia. Panna nás žiada, aby  sme sa modlili s väčšou horlivosťou a bez pretvárky.

 

     7° Oddanosť Márii, uskutočňovaná hlavne pravidelným  a úprimným modlením sa  ruženca.

 

     8°  Bolestný ruženec Panny Márie:

Vizionárka  Marie Claire Mukangango povedala, že mala vízie  o tomto ruženci. Panna miluje tento ruženec. Kedysi známy, upadol do zabudnutia. Panna Mária z Kibeho  si želá, aby mu bola znovu vrátená úcta, a aby sa rozšíril v Cirkvi.  Ale Bolestný ruženec vôbec nenahrádza Svätý ruženec.

 

     9°  Panna si želá, aby jej postavili kaplnku na pamiatku jej zjavenia v Kibeho.  To je téma, ktorá sa objavila 16. januára 1982 a niekoľkokrát sa zopakovala počas toho istého roku, s novými podrobnosťami.

 

     10°  Modlite sa bez prestania za Cirkev,  pretože ju čakajú veľké príkoria v časoch, ktoré prichádzajú. Tak povedala Panna Alphonsine 15. augusta 1983 a 28.novembra 1983.

 

Zjavenia z Kibeho často obsahovali rituály a symboly. Tak požehnanie vody ako aj   požehnanie  zástupov ľudí  touto vodou a pietnych predmetov, ktoré si pútnici priniesli. Obrady požehnania boli  obvykle sprevádzané textami, ktorých obsah zodpovedá modlitbám na príhovor. Okrem iných symbolov môžeme  uviesť tiež „pole kvetov“ alebo „stromy“, ktoré vizionári  začali polievať na žiadosť Panny. Tieto „kvety“ alebo „stromy“ rôznych druhov a vlastností  by mohli symbolicky vyjadrovať  ľudí  po prijatí posolstva Panny: čím viac bude obrátení, tým viac sa „kvetinové pole“  bude rozširovať.

 

     Podľa domnelých vizionárov  posolstvo Márie odovzdané v Kibeho „nie je určené  iba pre jednu osobu a netýka sa len nejakých chvíľ, ale je určené pre všetkých, pre celý svet“.

 

     Keď analyzujeme výroky zachytené vizionármi od začiatku, jasne z nich vyplýva, že Panna Mária neprišla do Kibeho kvôli tomu, aby odovzdala  nové učenie, ale aby nám s úmyselnou jasnosťou pripomenula, čo sme zabudli; aby nás zobudila, zatriasla  naším svedomím, aby nás upozornila, pripomenula nám naše povinnosti Božích detí, vrátila nás na správnu cestu, nabádala nás na nápravu našich životov.  Stručne povedané, prišla najmä pre našu duchovnú obnovu so zreteľom na spasenie. Mária, naša Matka, nemôže nechať svoje deti, aby sa stratili. A čo ju veľmi zarmucuje, je naša zaslepenosť a  zatvrdilosť srdca.

 

 

1.3. Duchovné plody

 

     Keď hovoríme o súkromných zjaveniach, musíme sa vážne opýtať, či prinášajú ovocie, a najmä dobré ovocie. To je jedno z rozhodujúcich kritérií. V skutočnosti, vízie a posolstvá celkom ako  charizmy,  o ktorých nám hovorí svätý  Pavol, sú odovzdávané vizionárom nie pre nich samých, ale pre blaho všetkých. Strom poznáme podľa jeho ovocia (Mt 7, 15-20: Mt 12,33: Lk 6, 43-44).

 

     V roku 1985 teologická komisia pre zjavenia z Kibeho  uskutočnila prieskum vo farnostiach,  náboženských komunitách a na stredných a vysokých školách v krajine so zámerom „zhromaždiť v kresťanských komunitách ohlasy na udalosti v Kibeho“.  Z tohto prieskumu vyplynulo, že tieto udalosti podporili naozajstné obrátenia na všetkých úrovniach a nepopierateľnú duchovnú obnovu, ktorej jedným z  viditeľných znakov je prekvapujúci rozvoj povolaní kňazských a rehoľných  v celej krajine.

 

Vo svojom druhom Pastierskom liste o udalostiach v Kibeho, publikovanom 30. júla 1986, Mgr. Jean Baptiste GAHAMANYI, diecézny biskup  v Butare, sa už mohol radovať, keď videl skoro všade „znaky nového zápalu“  v nadväznosti na  zjavenia v Kibeho.  Biskup adresoval kresťanom  nasledujúci komentár:

 

     „Viem, že udalosti v Kibeho mohli prispieť k vyvolaniu novej horlivosti, ktorú rozpoznávame v našej Cirkvi. Počas týchto posledných rokov sa mnoho kresťanov, vrátane  mládeže a intelektuálov, vrátilo k praktizovaniu náboženstva a mnohí, ktorí boli ľahostajní, sa zmierili s Bohom a s blížnymi. Všade v krajine  konštatujeme,  že sa na omšiach v nedeľu a cez týždeň  zúčastňuje viac ľudí; sviatosť pokánia je častejšie požadovaná, ako keby kresťania lepšie pochopili jej význam pre ich duchovný život.

 

     Aj keď náboženské prebudenie  zostáva ešte veľmi limitované,  je nepopierateľné. Je veľa príčin spojených so všeobecným rozvojom cirkvi v našej dobe.  Bolo by prehnané pripisovať ho iba udalostiam v Kibeho; ale treba uznať,  že podporili nový rozmach mariánskej zbožnosti v krajine, a že podnietili mnohých kresťanov k modleniu sa ruženca a k častému alebo každodennému rozjímaniu  o tajomstvách Ruženca, pripomínajúc im požiadavky ich viery. Mnoho osôb dosvedčilo, že sa obrátili vďaka udalostiam z Kibeho.

 

     Teším sa z tohto oživenia viery a modlitby a vzdávam za to vďaky Pánovi. Vyzývam duchovných pastierov, aby boli pozornejší k  tomuto  hnutiu náboženskej obnovy, aby ho usmerňovali na  cestách Evanjelia Ježiša Krista a zabezpečili mu pevný doktrinálny  základ vďaka neustálej formácii veriacich,  zvlášť čo sa týka ľudovej zbožnosti v Cirkvi.

 

     V tejto súvislosti sa domnievam, že je vhodné zdôrazniť najmä spojitosť medzi oddanosťou Márii a väčšou láskou ku Kristovi a k našim blížnym.  Vskutku, Najsvätejšia Panna Mária nás vedie k láske, ktorú cíti k svojmu Božiemu Synovi. Jej jediným želaním je vidieť nás zjednotených v Kristovi, žijúcich  jeho životom a uskutočňujúcich jeho učenie. On je „ Cesta, Pravda a Život“ a „nikto nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14,6). „Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Ježiš Kristus, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých“ (1 Tim 2,5-6).To je teda On, náš Pán a Spasiteľ, ktorého musíme predovšetkým hľadať; a nemôžeme naozaj hľadať Máriu, ak sa zo všetkých síl nebudeme približovať k Ježišovi. Mária nás privádza k Ježišovi, ukazuje nám cestu a nabáda nás, aby sme robili  všetko, čo Ježiš od nás žiada.(porov. Jn 2,5). (Mgr. J.B.Gahamanyi: Druhý pastiersky list o udalostiach v Kibeho,  Butare 30/07/1986, s.6-7.

 

     Keď dňa 15. augusta 1988 Mgr. J.B.Gahamanyi oficiálne uznal verejné uctievanie v súvislosti so zjaveniami v Kibeho, potvrdil toto rozhodnutie pastierskym nariadením so starostlivosťou  chrániť  dobré duchovné plody, ktoré udalosti v Kibeho  vytvorili v Cirkvi v Rwande, a dokonca aj v cudzine“. Trochu ďalej sa ešte vyjadruje hovoriac, že by sa týmto chcel „vyhnúť  zastaveniu duchovného pôsobenia vyvolaného udalosťami v Kibeho a usmerniť zápal zbožnosti, ktorý sa manifestuje už sedem rokov…“

(pozri   Mgr. J.B.Gahamanyi: Pastiersky  list pri príležitosti ukončenia Mariánskeho roka, Butare 15. augusta 1988, s.15).

 

     Pokiaľ ide o členov Konferencie katolíckych biskupov  Rwandy, pri príležitosti Pastierskeho  listu  adresovaného veriacim pred  návštevou Pápeža Jána Pavla II,  pripomenuli

 zjavenia, ktoré boli signalizované tu a tam v krajine. Nabádali kresťanov, aby boli  ostražitejší, a s týmto cieľom predstavili  rozlišovacie kritériá ustanovené Cirkvou. Zvlášť čo sa týka udalostí  v Kibeho, biskupi prehlásili: „Až do súčasnosti situácia ešte nie je dosť jasná, aby sme mohli potvrdiť hodnovernosť  týchto zjavení. Komisie neskončili svoje skúmania.  Predsa len, očakávajúc   ich závery, dosvedčujeme, že veľký počet veriacich ťažil z  týchto udalostí, skrze vlastné obrátenie a obnovu, návrat k modlitbe a sviatostiam prostredníctvom prehĺbenia úcty  Panne Márii, Matke Spasiteľa a Cirkvi“ (pozri Biskupi z Rwandy Pastiersky list zo 14.augusta 1990 o Božom Slove v živote kresťana, s. 19-20).

 

     Vo svojej Homílii  z 15. augusta 1991, vyhlásenej v Kibeho pri slávnosti Nanebovzatia Panny Márie, Mgr. J.B.Gahamanyi potvrdil svoje presvedčenie, že Kibeho je  na počiatku  novej horlivosti  v kresťanskom živote, a že teda v tejto oblasti existuje mnoho plodov.  Takto biskup konštatuje, že „niektorí kresťania sa spojili a z rôznych kútov Rwandy sa vydali na púť do Kibeho. Spravidla ich sprevádzal kňaz, ktorý im pomáhal  v ich modlitbách…“ (Mgr. J.B.Gahamanyi, citovaná kázeň, s.5).

 

     Biskup ešte poznamenáva, že „na stretnutí boli veľké davy, napriek ťažkým podmienkam, zapríčineným vojnou, ktorou krajina trpí od októbra 1990.  U zúčastnených vládla obvykle modlitebná atmosféra“. 

 

    Tú istú myšlienku ďalej rozvíja ešte dôkladnejším spôsobom :

„… Ľudia, ktorí sa zúčastnili na udalostiach v Kibeho, boli vždy ohromení atmosférou viery a modlitieb, ktoré sa tam prejavovali. Toto zasahuje dokonca aj tých mužov a ženy, ktorí prichádzajú z iných krajín Afriky, ako aj Európy alebo Ameriky. To prekvapuje aj osoby, ktoré prichádzajú do Kibeho bez toho, aby zdieľali našu vieru.  Tieto udalosti sú spravidla zbavené toho, čo nazývame vyhľadávaním zázrakov. Do Kibeho sa nechodí výlučne pozerať na to, čo sa tam bude diať, ale ľudia sa tam chodia  modliť. Môžeme povedať, že v množstve zástupov, ktoré sa tam zhromaždili, prevláda túžba po prehĺbení kresťanského života.“  (Mgr. J.B.Gahamanyi, pozri citovanú Kázeň, s.12).

 

     Tieto pozorovania môjho ctihodného predchodcu ako  Ordinára miesta zjavení už dlho vypovedajú o dôsledkoch  týchto udalostí  na Cirkev v Rwande, dokonca do istej miery aj v zahraničí. Letmo pripomeňme, že pastierske listy alebo iné posolstvá Mgr. J.B.Gahamanyiho  o udalostiach v Kibeho boli spracované členmi študijných komisií a prerokované na plenárnych schôdzach pred ich zverejnením. To znamená, že Mgr. J.B.Gahamanyi nerozprával bezdôvodne; jeho listy alebo iné verejné vyhlásenia o Kibeho sú určitým obrazom vývoja  uskutočnenom  komisiami počas ich práce na kanonickom výskume.

    

     Existenciu duchovných plodov, „ktoré sa rozšírili v rwandskom kresťanstve vďaka týmto udalostiam“  (slová Mgr. Gahamanyiho), je možné zaznamenať dokonca aj po udalostiach občianskej vojny a genocídy, ktoré poznačili rok

1990 a

aj nasledujúce roky v Rwande a v našom regióne Veľkých jazier.

 

    Je pravda, že vraždenie  a genocída nastali, aby všade zasiali beznádej a smútok; odhalili, kam až môže zájsť zloba človeka. Niekto by v tom možno hľadal argument proti zjaveniam v Kibeho. Ako by sme sa mohli odvážiť hovoriť o duchovných plodoch týchto zjavení, zatiaľ čo sa odohrávala taká ľudská dráma, ktorej strašné následky je vidno dodnes.

 

       Čo sa tohto týka, odpoveď by mala byť taká istá ako pri iných otázkach nespočetnekrát počúvaných v tejto poslednej dobe o úlohe Cirkvi v našich spoločenstvách. Niektoré názory  tvrdia, že evanjelizácia úplne prehrala kvôli hrôzam genocídy a masakrom spáchaným v roku 1994 a v ďalších rokoch. A predsa Sväté Písmo a dlhá tradícia Cirkvi sú plné príkladov, ktoré nabádajú zamýšľať sa nad tým, čo svätý Pavol, Apoštol Ježiša Krista nazýva „Mystériom  bezbožnosti“, ktoré pôsobí vo svete  (pozri 2 Sol. 2,1-12. Podobenstvo o rozsievačovi (Mt 13, 1-9. 18-23) a podobenstvo  o kúkoli (Mt 13, 24-30) dávajú kľúč na  pochopenie domnelých porážok evanjelizácie.

 

     Myšlienky zaslepenosti a zatvrdilosti srdca, mnohokrát vyčítané Božiemu ľudu v Starom zákone, odkazujú na biblickú tematiku, ktorá prechádza dejinami spásy. Posolstvá prorokov neboli vždy vypočuté a nasledované. Tu je napríklad jeden z mnohých úryvkov z proroka Jeremiáša:

 

„….Odo dňa, čo vaši otcovia vyšli z Egypta, až podnes som deň čo deň posielal k nim rozličných svojich sluhov, prorokov, ale nepočúvali ma a nenaklonili si ucho, stali sa tvrdošijnými, horšími ako ich otcovia. A ak im všetky tieto veci porozprávaš, nebudú ťa počúvať, ak budeš na nich volať, nedajú ti odpoveď. Povedz im teda: Toto je národ, ktorý nepočúva hlas Pána, svojho Boha, a nechce prijať výstrahu. Zahynula pravda, zmizla im z úst“ (Jer 7, 25-28).

 

     Keď počúvame  tieto slová Starého zákona s aplikovaním na našu vlastnú situáciu, mohli by sme ich ľahko porovnať s  rovnako prísnymi slovami, ktoré Panna Mária viackrát zopakovala prostredníctvom vizionárov v Kibeho, najmä počas zjavenia 15.augusta 1982, v čase, keď Cirkev s radosťou slávila Nanebovzatie Panny Márie.

 

    Odôvodnene, keď sa spätne pozrieme, aby sme preskúmali slová zachytené istými vizionármi z Kibeho alebo ich typické správanie, prejavované v určitých momentoch, na prvý pohľad nie je možné utiecť pred myšlienkou, že veľké nešťastia, ktoré spadli na Rwandu, a dokonca aj na okolité krajiny v ostatnom desaťročí, vyvolávajú dojem, že boli predpovedané v Kibeho počas zjavení takým či iným spôsobom. To isté sa vzťahuje  na drámy, prežité našou Cirkvou počas týchto posledných rokov, najmä v roku 1994 a v nasledujúcich rokoch.

 

     Je isté, že posolstvo z Kibeho  ešte neobrátilo všetkých Rwandčanov, ani iné národy, ktoré sa s ním mohli  zoznámiť, ale zostáva tiež isté, že pozitívne plody existujú a môžu sa ešte znásobiť.  Opätovné pády „konvertovaných“, hrôzy vojny, dokonca genocídy, ako aj ďalšie následné tragédie, ktoré dnes všetci oplakávame, by teda nemali byť dostatočným argumentom proti vierohodnosti zjavení z Kibeho.

 

    Dnes ešte posolstvo z Kibeho zostáva aktuálne a dotýka sa sŕdc. Spontánne vznikajú a pomaly sa šíria modlitebné skupiny. Bolestný ruženec je veľmi známy a odriekaný mnohými kresťanmi. V svätostánku v Kibeho je nepretržitá adorácia Najsvätejšej Sviatosti  súčasťou náboženskej úcty  zavedenej od skončenia vojny. Napriek takmer všeobecnému nebezpečenstvu v celej krajine počas rokov 1995-1998, sa skupiny pútnikov  rozhodli vydať do Kibeho, aby sa modlili. Dokonca ani dnes sa niektorí neboja prejsť trasu púte peši ako akt umŕtvovania sa, aj keď majú prostriedky, aby si zaplatili mikrobus, ktorý tam premáva.

 

     Samozrejme, púte do Kibeho majú ešte ďaleko od toho, aby boli masové a pôsobivé, pretože v dôsledku občianskej vojny a genocídy z roku 1994, Kibeho, dejisko dvojnásobného rasového masakru v apríli 1994 a v apríli 1995, zostalo nadlho ťažko prístupné z rozličných dôvodov, hlavne kvôli uzavretiu lokality, neistoty v krajine, problémov  s ubytovaním atď.

 

     Skrátka, pokiaľ ide o zjavenia, bude vždy ťažké posúdiť ich opätovné duchovné dopady.  Ohlas na tento druh udalostí nemôže byť určený kvantitatívne; je viac kvalitatívny. Je to skôr otázka vnútorného obrátenia sa a duchovnej obnovy, ktorých plody sa zúročia  po viac-menej dlhšom čase tak, ako toto „semienko, ktoré rastie samo od seba“ alebo „toto horčičné semeno“, ktoré sa postupne stane  obrovským stromom, ako to povedal Ježiš vo svojich podobenstvách o Kráľovstve Božieho (pozri Mk 4, 26-32).

 

 

 

Druhá časť

 

DEFINITÍVNE POSUDENIE FAKTOV

 

                    Bratia a Sestry v Kristovi,

 

     ako sme sa pred chvíľou presvedčili, verejné uctievanie na mieste zjavení v Kibeho bolo oficiálne uznané príslušnou Cirkevnou autoritou dňa 15.augusta 1988;  od uznania tohto uctievania uplynulo trinásť rokov.

 

     Avšak, ako to ukazujú dejiny zjavení vo svete, môže sa stať, že po schválení verejného uctievania na miestach zjavení, vývoj situácie spôsobí, že Cirkevná autorita  ďalšie  pokračovania zastaví natrvalo v danej etape.  Ale to nie je prípad Kibeho; tu je totiž dosť elementov pre príslušnú Cirkevnú autoritu, aby bolo možné  zhodnotiť udalosti a zakončiť diskusie deklaráciou prinášajúcou definitívne posúdenie  skúmaných udalostí.  Stav postupu prác komisií ad hoc, ktoré pracujú od marca 1982, teraz poskytuje priaznivé podmienky.

                                        : 

2.1. Diecéza v   Gikongoro, dedička  Spisov z Kibeho

 

     Až do roku 1991  bolo Kibeho súčasťou diecézy v Butare. Ale tento stav vecí sa  úplne zmenil v dôsledku kanonického zriadenia DIECÉZY  V GIKONGORO odštiepením tohto územia  od diecézy v Butare. Tento akt sa konal dňa 30. marca 1992. Odvtedy Kibeho patrí do tejto mladej diecézy, ktorá mi bola zverená ako prvému biskupovi.

 

    Od začiatku som sa zaviazal, že budem pokračovať v skúmaní dokumentácie o zjaveniach, nasledujúc kroky môjho predchodcu,  Mgr. Jean Baptiste Gahamanyiho, odvolávajúc sa na  spoluprácu s ním podľa možnosti (Príhovor z 28. júna 1992 pri príležitosti mojej biskupskej vysviacky). Zakrátko po slávnosti vysviacky, dňa 15. augusta 1982, som sa odobral do Kibeho na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie, aby som  predsedal liturgii dňa v samotnej mariánskej svätyni. Chopil som sa teda príležitosti znovu pokračovať v mojom výskume a viac upresniť moje zameranie na tému dokumentácie zjavení (pozri Homíliu z 15. augusta 1992).

 

     Dňa 28. novembra 1992 sa konalo práve v biskupstve v Butare generálne stretnutie členov obidvoch komisií pre zjavenia v Kibeho, lekárskej a teologickej, pod vedením Mgr. J.B. Gahamanyiho, biskupa z Butare, ktorý ich vytvoril. Samozrejme, bol som tam prítomný, aby som spolu s ním  viedol toto dôležité stretnutie, ktoré bolo rozhodujúce pre budúcnosť dokumentácie z Kibeho po kanonickom zriadení diecézy v Gikongoro. Výmena názorov na túto tému umožnila určiť ďalší postup.

 

     Tak sme sa dohodli na tom, že by nebolo vhodné zveriť dokumentáciu o zjaveniach v Kibeho iným odborníkom ako  tým, ktorí ju začali. Biskup z Gikongoro   teda nemusel vytvoriť nové komisie, ale mal  bdieť nad tými, ktoré už pracovali, aj keď by posilnil ich zloženie podľa potreby. A tak, odvolávajúc sa na túto dohodu, som mohol dňa 16. januára 1993 znovu vymenovať existujúce komisie, ale s pridaním nových členov.

 

     Paralelne s prácami komisií som aj ja hľadal cesty a prostriedky na podporu verejného kultu už schváleného mojím predchodcom.

 

  Takto, dňa 28. novembra 1992, na 11. výročie prvého zjavenia, som bol znova v Kibeho. V spoločnosti Mgr. J.B. Gahamanyiho, biskupa z Butare, Mgr. Frédéric Rubwejwnga  biskupa z Kibungo a viacerých kňazov, som predsedal slávnosti kladenia prvého kameňa budúcej kaplnky, ktorá mala byť vybudovaná na voľnom priestranstve na mieste zjavení. Táto kaplnka potom dostala meno „Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie“, pod patronát ktorej následne prejde celá svätyňa.

 

     Toho istého dňa, 28. novembra 1992, som verejne oznámil vytvorenie a taktiež zloženie „Pastorálneho výboru pre svätyňu v Kibeho“ s konkrétnymi úlohami. Dňa 19. decembra 1992 mal tento výbor svoje prvé zasadnutie pod mojím vedením.

 

     31. mája 1993 sa, s biskupom na čele, konala prvá diecézna púť do Kibeho. Vtedy bola nazvaná „Púťou mieru“ v kontexte bratovražednej vojny, rozpútanej v októbri 1990. Prítomní boli všetci kňazi diecézy a každá farnosť sa postarala o vyslanie väčšej alebo menšej delegácie podľa vzdialenosti a možností miestnej dopravy.

    

     Dňa 20. novembra 1993, teda rok po položení základného kameňa, som viedol v Kibeho slávnosti požehnania a inaugurácie provizórnej kaplnky, zriadenej na náklady diecézy v jednej zo žiackych spální.

 

     Medzičasom som sa opäť začal zaoberať projektom plánov budúcej definitívnej kaplnky, projektom, ktorý inicioval môj predchodca. V januári 1993 bol tiež zrealizovaný topografický plán miesta  Kibeho. Keby krajina nebola poznala udalosti genocídy v roku 1994, stavebné práce by sa  pravdepodobne boli začali.

 

     Dráma, ktorú prežil rwandský ľud v roku 1994 a v nasledujúcich rokoch, nepoznala ani hranice, ani mieru. Dokonca ani vizionári z Kibeho neboli ušetrení. Kibeho sa stalo dejiskom dvojnásobného masívneho masakru bezbranných civilných obyvateľov z dôvodu svojej etnickej alebo politickej príslušnosti. Tento dvojnásobný masaker zanechal v srdciach pozostalých hlboké rany, nakoniec, ako v celej krajine. V dôsledku vojny a genocídy bolo Kibeho obrazom rumoviska. Morálna obnova a zmierenie komunít zostávajú jednou z veľkých pastorálnych výziev pre našu diecézu, ako aj pre celú Cirkev v Rwande.

 

     Po veľmi ťažkých rozhovoroch vedených s kompetentnými autoritami bolo konečne možné pristúpiť k obradnej očiste svätyne v Kibeho a k postupnému obnoveniu pútí od Štedrého dňa roku 1995. Pretože farský kostol bol veľmi poškodený pri tragických udalostiach v apríli 1994, mariánska svätyňa poslúžila ako odrazový  mostík  pre obnovenie pastorálnych aktivít v regióne.

 

    V rámci úsilia  majúceho za cieľ taktiež obnovenie činnosti samotnej svätyne v  Kibeho som považoval za  vhodné vydať sa znovu na púť s veriacimi, dňa 15. septembra 1996, na Sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Pri tejto príležitosti som odovzdal  Posolstvo, ktoré zaznamenávalo dosť významnú etapu a hodnotilo situáciu, aj s novými dušpastierskymi výzvami. Bolo tam pripomenuté hlavne to, že zjavenia z Kibeho ešte neboli oficiálne uznané, a že výskum tejto dokumentácie   stále pokračuje.  

 

                

2.2.    Nové etapy prác komisií

 

     Povedal som už skôr, že po kanonickom zriadení  diecézy v Gikongoro, bolo dohodnuté, že  lekárska a teologická komisia, ustanovené v roku 1982 Mgr.Gahamanyim, biskupom  z Butare, budú normálne pokračovať v svojej práci v záujme novej diecézy bez potreby vytvárať ďalšie (komisie).

 

    Avšak takmer všetci členovia týchto dvoch komisií bývali mimo  diecézy Gikongoro. Z praktických dôvodov sa stretnutia konali na Biskupskom úrade v Butare alebo v Benediktínskom kláštore v Gihindamuyaga. Predsedal som týmto  stretnutiam.  Mgr. J.B. Gahamanyi sa mohol na nich kedykoľvek zúčastniť podľa svojich možností. V skutočnosti veľmi často reagoval na pozvania.

 

     Práca, ktorú bolo potrebné uskutočniť, zostávala rovnaká ako pred vytvorením diecézy v Gikongoro. V tejto etape prác sa jednalo o ďalšie zhromažďovanie informácií a analýz o každom vizionárovi, ktoré by umožnili priniesť odôvodnený posudok o povahe udalostí v Kibeho a ich božskom pôvode.

 

     Počínajúc priebežnými správami a hláseniami o nových skúmaniach vizionárov  a svedkov, známych ako dôveryhodných, bolo potrebné vypracovať takmer definitívne syntézy s dôrazom na zostavenie  skutkov zjavenia tak, ako sa udiali, neberúc do úvahy verejnú mienku. Tieto súhrnné správy boli podrobené kritickému skúmaniu v rámci teologickej komisie, ktorá zasadala priemerne štyrikrát ročne.

 

     Medzitým lekárska komisia prakticky ukončila svoju prácu a v  novembri 1986 predložila svoju záverečnú správu. Počas svojho obvyklého stretnutia dňa 18. mája 1993  teologická komisia  potvrdila, že prišiel čas zhromaždiť jednotlivé časti,  ktoré by umožnili miestnemu Ordinárovi  vysloviť sa k otázke samotnej  hodnovernosti zjavení. Nasledovné pracovné stretnutia sa zaoberali predovšetkým skúmaním rôznych  dokumentov týkajúcich sa  tejto veci. Takže, keď nastala štátna kríza v roku 1994, počas ktorej dvaja členovia teologickej komisie prišli o život, hlavná časť práce bola už hotová. Keďže ja sám som bol jedným z členov menovanej komisie od jej vzniku a po mojom vysvätení som sa ako prvý biskup v Gikongoro verne zúčastňoval na  stretnutiach, môžem dosť dobre  posúdiť hodnotu realizovanej práce.

 

     Od skončenia vojny a genocídy som osobne pokračoval vo výskumoch, ktoré sa týkali vyhľadávania správ od vizionárov; pretože bolo dôležité vedieť, čo sa s nimi stalo po skončení zjavení. A čo viac, mohol som znovu  postaviť na nohy teologickú komisiu, zloženú zo starých a nových členov, ktorí boli vybratí z rozličných diecéz so súhlasom ich biskupov.

 

     Úloha takto vytvorenej komisie pozostávala prakticky zo záverečnej úpravy už existujúcej dokumentácie. Ale, paralelne s touto prácou, som podnikol diskrétnu konzultáciu s inými odborníkmi  na túto tému, predovšetkým s mojimi bratmi v biskupskom zbore a v Svätej stolici.


 

 

2.3. Vhodnosť definitívneho posudku

 

     Po takej dlhej dobe pozorovania a dôkladnej analýzy tajomných udalostí v Kibeho,  vzhľadom na mnohé otázky prichádzajúce zovšadiaľ za účelom dozvedieť sa niečo viac ako  oficiálne uznanie verejného kultu a po zvážení kladov a záporov, sa domnievam, že dokumentácia je už premyslená, a teda nastala chvíľa urobiť definitívne vyhlásenie o zjaveniach v Kibeho.

 

     Jedná sa o rozhodujúci moment v histórii týchto udalostí. Toto umožní objasniť akúkoľvek situáciu dlho nejasnú pre mnohých veriacich ako aj pre verejnú mienku. Veriaci ťažko skrývajú svoju potrebu vedieť, čoho sa nakoniec chytiť; tým skôr, že ešte aj dnes sa v krajine, ktorá ledva vyšla z dlhej bratovražednej vojny a vražednej genocídy, objavujú zo všetkých strán noví domnelí vizionári s posolstvami“ často podozrivými alebo tendenčnými.

 

     Ako dokazujú fakty, prispieva to k udržiavaniu ovzdušia zmätku v Cirkvi a k vytvoreniu „náboženského neporiadku“ v niektorých komunitách s vážnym rizikom rozdeliť ich alebo ich odvrátiť od pravej kresťanskej zbožnosti; môže to byť tiež príčinou rozkvetu siekt a nových náboženských hnutí s „kresťanským“ koloritom, na ktorom sa zúčastňujeme  dnes od skončenia vojny, a ktoré v konečnom dôsledku prispievajú k destabilizácii Cirkvi viac alebo menej zámerne.

 

     Stručne povedané, je načase oddeliť dobré  zrno od kúkole.  V skutočnosti by kresťania z Rwandy a odinakiaľ boli šťastní, keby „znamenie“ zjavení prišlo posilniť a očistiť ich vieru; ale utrpeli by vážnu ujmu, keby sa tento druh fenoménov používal na zosmiešnenie ich presvedčení.

 

     V nadväznosti  na slávnosť Veľkého Jubilea Vykúpenia v roku 2000 a stého výročia evanjelizácie Rwandy, definitívne vyhlásenie o predpokladaných zjaveniach  v Kibeho by umožnilo uspokojiť očakávania Božieho ľudu a dať nový impulz verejnému uctievaniu uznanému už 13 rokov.

 

 

2.4.  Vyhlásenie

 

                           Drahí duchovní bratia,

                           milí rehoľníci a rehoľníčky,

                           a vy všetci, milovaní veriaci,

 

     tak ako charizmy, o ktorých nám povedal Svätý Apoštol Pavol, že sú povahou  určené pre spoločné dobro Cirkvi, žiadne zjavenie neoslobodzuje vizionárov od odvolávania sa na pastierov Cirkvi a poslušnosti voči nim. Totiž súdiť o ich pravosti a správnom používaní prislúcha len tým, ktorí sú predstavení v Cirkvi, a ktorým zvlášť patrí úloha neuhášať Ducha, ale všetko skúmať a držať sa toho, čo je dobré“ (LG 12).

    Uznanie alebo popieranie hodnovernosti  zjavenia nie je vôbec chránené neomylnosťou; je založené viac na dôkazoch pravdepodobnosti ako na nezvratných argumentoch. V oblasti zjavení teda neexistuje absolútna istota pre svedkov, možno s výnimkou samotného vizionára.   I keď aj tam! V tomto duchu je vhodné interpretovať posudok, ktorý  mám v úmysle vyniesť teraz  o udalostiach  nazývaných „ Zjavenia v Kibeho“.

 

     Ja, Augustin MISAGO, z Božej vôle a Autority Apoštolskej stolice, prvý biskup diecézy Gikongoro, miesta, kde sa udiali udalosti, nazývané „Zjavenia v Kibeho“:

 

–          vzhľadom na rôzne správy predložené študijnými komisiami, lekárskou a teologickou, pracujúcimi od svojho vzniku  v roku 1982;

 

–          berúc do úvahy tiež výsledky mojich vlastných výskumov, ktoré som trpezlivo vykonával najmä od mojej biskupskej vysviacky   v júni 1992 ako nový miestny ordinár;

 

–          poslušný k príkazom vydaným Svätou stolicou v tejto oblasti;

 

–          berúc do úvahy fakt, že verejné uctievanie na mieste zjavení bolo oficiálne uznané dňa 15. augusta 1988 mojím predchodcom Mgr.Jean Baptiste Gahamanyim, biskupom diecézy v Butare, do ktorej vtedy Kibeho patrila, a že toto uctievanie sa nepretržite vykonáva už trinásť rokov, hoci aj v ťažkých podmienkach vojny a neistoty, počas ktorých krajina veľmi trpela od októbra 1990;

 

–          vzhľadom na osoby  prvých vizionárok  žiadna rozhodná  námietka voči zjaveniam nebola vznesená,  že, naopak, argumenty v prospech ich nadprirodzeného charakteru sa zdali byť závažné, a že odstup rokov len dodal týmto argumentom viac pôsobivosti;

 

–          berúc do úvahy najmä obsah toho, čo môžeme nazvať posolstvo z Kibeho ako aj duchovné plody, ktoré už prinieslo  v Božom ľude;

 

–          navyše berúc do úvahy osobný vývoj rôznych domnelých vizionárov, zaregistrovaných 28. novembra 1983, ktorí boli predmetom skúmania komisiami rôznymi spôsobmi;

 

–          chcejúci odpovedať na oprávnenú netrpezlivosť toľkých kresťanov, ktorí  už dlho žiadajú od cirkevných autorít rozhodnutie, že dôvody opatrnosti a vhodnosti ma zdržali;

 

–          modliaci sa k Duchu svätému, aby mi pomáhal a vzývajúci Pannu Máriu, matku Ježiša, nášho Spasiteľa a matku veriacich;

 

–          po prekonzultovaní tohto prípadu s komisiami a po informovaní  Konferencie biskupov;

 

    VYHLASUJEM  ako miestny Ordinár nasledujúce,

 

     1. Áno, Panna Mária sa zjavila v Kibeho dňa 28. novembra 1981 a počas nasledujúcich mesiacov. Je viac dobrých dôvodov tomu veriť, ako to poprieť. Z tohto dôvodu si len tri prvé vizionárky  zasluhujú byť uznanými za autentické: ide o Alphonsine MUMUREKE, Nathalie MUKAMAZIMPAKA a Marie Claire MUKANGANGO. Panna sa im predstavila  slovom „Nyina wa Jambo“, čo znamená „Matka Slova“: to je synonymom „Umubyeyi w´Imana“, čo znamená „Matka Božia“, ako to vysvetlila. Tieto Máriine vizionárky hovoria, že ju videli raz so zopätými rukami a inokedy s rozpaženými rukami.

 

2. Viacero dôvodov potvrdzuje výber troch, teraz uznaných vizionárok. Tieto vizionárky, ktoré navzájom spája dobre upevnené  historické puto, samy  obsadili miesto (zjavení)  počas niekoľkých mesiacov, prinajmenšom do júna 1982. Navyše, to ony hovorili veľa o Kibehu  ako o mieste zjavení a pútí a vďaka nim  zástupy prichádzali až do konca týchto udalostí.

 

     Ale predovšetkým, sú to Alphonsine, Nathalie a Marie Claire,  ktoré uspokojivo spĺňajú  kritériá stanovené Cirkvou, pokiaľ ide o súkromné zjavenia a videnia. Naopak, vývoj údajných neskorších vizionárov, najmä po  skončení ich zjavení, odhaľuje ich konkrétne  a viac-menej znepokojivé osobné situácie, ktoré posilňujú už existujúce výhrady voči ich osobám a odrádzajú Cirkevné autority od toho, aby ich navrhli veriacim ako odporúčanie.

 

3. Pri posudzovaní udalostí a posolstiev treba brať do úvahy len verejné zjavenia. Verejné sú také zjavenia, ktoré sa konali v prítomnosti viacerých svedkov, čo však nevyhnutne neznamená zástup.

     Významné obdobie týchto zjavení sa skončilo  v roku 1983. Všetko ostatné, čo bolo povedané  alebo vykonané po tomto dátume v Kibeho,  v skutočnosti neprinieslo nič nové vzhľadom k tomu, čo bolo známe predtým, či už sa to týkalo posolstiev alebo znamení vierohodnosti. Rovnako aj v prípade Alphonsine, ktorá napriek tomu priťahovala ľudí až do konca svojich zjavení.

 

4. Prvé dva roky zjavení v Kibeho (1982 a 1983) teda tvoria skutočne rozhodujúce   obdobie pre každého, kto by chcel vedieť, čo sa stalo a vytvoriť si  na to názor.  Totiž v tomto období sa prihodili významné udalosti, ktoré tak preslávili Kibeho a  priťahovali davy. V tomto období boli tiež oznámené podstatné časti posolstva z Kibeho, neskôr opakované, a kedy bol koniec zjavení pre väčšinu vizionárov.

 

5. V prípade troch uznaných vizionárok, ktoré sú, napokon,  na počiatku slávy Kibeho, neexistuje nič, čo by  povedali alebo urobili počas zjavení, čo by bolo v protiklade s vierou alebo kresťanskou morálkou. Ich posolstvo sa úplne zhoduje so Svätým písmom a Živou tradíciou Cirkvi.

 

6. Pravdaže, v tejto oblasti zjavení sú vždy možné vonkajšie vplyvy na vizionárov alebo manipulácie; sú prakticky neodvratné a často ťažko rozpoznateľné, pretože vizionári nie sú vôbec izolovaní od svojho spoločenského prostredia. Nech je to akokoľvek, nezdá sa, že by postrehnuté vplyvy zmenili skutočné posolstvo z Kibeho, v krátkosti vysvetlené vyššie. Dôkladná analýza počiatočného obdobia zjavení umožní spomedzi mnohých výrokov pripisovaných Panne Márii lepšie objasniť tie, ktoré skutočne povedala, najmä tie, ktoré sa týkajú kaplnky. Napokon, nesmieme stratiť zo zreteľa túto pravdu, že obvykle Boh, náš Stvoriteľ „ ktorý chce, aby  všetci ľudia boli spasení a dosiahli poznanie pravdy“ (1 Tim 2, 4), použije to, čo sa nazýva „sekundárne príčiny“, aby vykonal svoj plán spásy.

 

7. Medzi znakmi vierohodnosti zjavení môžeme uviesť, okrem iných, skutočnosti ako:

 

–          dobré duševné zdravie, ľudská rovnováha, bystrosť a úprimnosť vizionárok, dokázané závermi  komisie lekárov, vrátane psychiatra;

 

–          naozaj zbožná a úprimná atmosféra, v ktorej sa odohrávali tieto udalosti;

 

–          absencia  senzáciechtivosti  u vizionárok,  čo môže znamenať, že zjavenia sa nevyskytovali automaticky ani neboli  riadené;

 

–          neprotirečenie si vizionárok, pokiaľ sa jedná o posolstvá a postoje;

 

–          realita extáz, ktoré nemajú nič chorobné alebo hysterické, podľa rôznych testov a skúšok vykonaných komisiami;

 

–          prirodzenosť, logickosť a jednoduchosť „rozhovorov“ so Zjavením;

 

–          skutočnosť, že niektoré výroky, ktoré boli vyslovené, poukazovali na vyššiu úroveň ako bola vzdelanosť a náboženské formovanie osôb, ktoré ich povedali;

 

–          fenomén „mystických ciest“  najskôr u Alphonsine  (20. marca 1982) a následne u Nathalie (30. októbra 1982);

 

–           15. august 1982, ktorý bol napriek všetkým očakávaniam zvlášť poznačený hroznými víziami, ktoré sa neskôr ukázali ako prorocké z pohľadu ľudským drám prežitých v Rwande a v krajinách nášho regiónu Veľkých jazier za tieto posledné roky;

 

–          mimoriadny pôst Nathalie v pôstnom období 1983, dôsledne kontrolovaný lekárskou komisiou, ktorej členovia neboli všetci katolíci ani praktizujúci katolíci;

 

–          ale predovšetkým posolstvo z Kibeho, ktorého obsah je súvislý, závažný a ortodoxný;

 

–          duchovné plody už podnietené  týmito udalosťami v krajine  a dokonca v zahraničí;

 

8. Nemôžeme pridať žiadnu dôkaznú hodnotu takzvaným slnečným fenoménom, o ktorých si niektorí z neskorších údajných vizionárov po troch teraz uznaných, mysleli, že ich vidia a pokúšali sa ich ukázať zástupom pútnikov v Kibeho, najmä v novembri 1982 krátko po 17. hodine. Nestal sa tam žiadny zázrak; rôzni dôveryhodní svedkovia podávajú prirodzené vysvetlenie javu; toto vysvetlenie  sa ukázalo úplne odôvodnené a nevyhnutné.

 

9.  V posolstve z Kibeho  je, okrem iných aspektov, otázka slov pripisovaných Panne Márii, ktorá chcela, aby v Kibeho postavili svätyňu na jej počesť a na pamiatku jej zjavenia. Toto posolstvo, ktoré dostala Alphonsine prvýkrát počas zjavenia 16. januára 1982,  bolo zopakované niekoľkokrát počas toho roku. Toto posolstvo  povedala  Panna nie z vlastnej iniciatívy, ale ako odpoveď na otázku, ktorú jej položila vizionárka. Musíme tiež uznať, že v slovách prisudzovaných Panne Márii vizionárkami nikde nebola spomenutá požiadavka „Baziliky“, ale skôr kaplnky (Bikina Mariya ngo arashaka shapeli). Pojem „baziliky“ je element celkom cudzí v skutočnom posolstve z Kibeho. Žiadna z troch uznaných vizionárok  nepoužila to slovo. Nápad prichádza skôr z diela o zjaveniach v Kibeho, ktoré sa objavilo vo februári 1983 a bolo zadarmo distribuované v určitých kruhoch.

 

10. Pokiaľ sa jedná o posolstvo o kaplnke, ktorú treba postaviť na mieste zjavení v Kibeho, rozbor slov pripisovaných Panne Márii odhaľuje, že v konečnom dôsledku nezamýšľa vnútiť  biskupskému úradu rozmery, plány, názov ani modely výzdoby; ale skôr mu necháva dosť slobody, aby konal podľa pastorálnej užitočnosti pre veriacich. Napokon, aj keby Panna Mária nepožadovala, aby jej bola postavená kaplnka, táto by bola nutná  od chvíle uznania verejného kultu na tomto mieste.

 

11. Ruženec Sedembolestnej Panny Márie je pomerne dávnou súčasťou mariánskych pobožností v Kongregácii Máriiných služobníkov (Servitov). Boli časy, keď dokonca v Rwande bol tento ruženec známy, ale len v kruhu Sestier Benebikira pred rokom 1960: uviedla ho Mama Tereza Kamugisha, prvá generálna rwandská predstavená tejto kongregácie. Ale od skončenia jej mandátu, tento ruženec, veľmi málo známy, a hlavne veľmi zle prijatý sestrami, rýchlo upadol do zabudnutia. Znova o ňom hovorí vizionárka Marie Claire Mukangango ako o posolstve odovzdanom Pannou Máriou v Kibeho. Až dodnes, napriek dlhým vyšetrovaniam, ktoré uskutočnili komisie v tejto veci, neexistuje žiadny dôkaz, že Marie Claire poznala tento ruženec už pred začiatkom zjavení. Tento ruženec si zasluhuje, aby bol rozšírený medzi kresťanmi bez toho, aby nahradil Svätý ruženec. Ide o jednu z foriem pobožnosti spomedzi mnohých iných schválených  Cirkvou.

 

12.  Verejné uctievanie v súvislosti so zjaveniami v Kibeho, uznané už od 15.augusta 1988 mojím predchodcom a mnou potvrdené od môjho nástupu do funkcie ako prvého biskupa v Gikongoro, zostáva v platnosti a zasluhuje si, aby bolo viac podporované pre duchovné dobro veriacich. V prosbách, litániách alebo  chválospevoch veriaci môžu odteraz  pridať slová „Panna Mária z Kibeho“ k ostatným výrazom, pod ktorými je Panna Mária invokovaná.

 

13. Avšak pri skúmaní tohto uctievania je dôležité dávať pozor na špecifickosť zjavení v Kibeho, bez ich zmiešania s inými podobnými udalosťami, uznanými alebo nie, ktoré sa odohrali inde v krajine alebo v zahraničí. Zakazujem teda stavať vo svätyni v Kibeho sochy alebo symboly a zverejňovať akúkoľvek zvláštnu formuláciu modlitieb, akýkoľvek chválospev alebo modlitebnú knihu,  ktoré by sa vzťahovali na  zjavenia z Kibeho, bez súhlasu miestneho Ordinára.

 

14.  Názov, daný mariánskej svätyni v Kibeho, je „Svätyňa Sedembolestnej Panny Márie“, ako som už odporúčal pri príležitosti položenia základného kameňa dňa 28. novembra 1992 a znovu opakoval v mojom posolstve vyhlásenom  dňa 15. septembra 1996 s podrobnejšími vysvetleniami.

 

15.  Nech sa teda Kibeho bez meškania stane cieľom pútí a stretnutí pre tých, ktorí hľadajú Boha, ktorí tam pôjdu, aby sa modlili; vznešeným  miestom obrátení, nápravy hriechov sveta a zmierenia; miestom zhromažďovania pre „ tých, ktorí boli rozptýlení“,  ako aj pre tých, ktorí sa nadchýnajú hodnotami súcitu a bratstva bez hraníc; vznešeným  miestom, ktoré pripomína Evanjelium Kríža.

 

16.  Pre väčšiu podporu verejného uctievania a uľahčenie jeho  vykonávania, bude na mieste zjavení čo možno najskôr vybudovaná kaplnka na počesť Panny Márie. Ale pre rozmery tejto budovy  budeme brať do úvahy disponibilný priestor, a teda aj školu, ktorá sa tam nachádza. V najbližšej dobe bude stačiť samotná kaplnka; pokiaľ ide o zvyšok, k dispozícii je  farský kostol, ktorý je integrálnou časťou  areálu mariánskej svätyne.

 

17.  Pastorálny výbor Svätyne v Kibeho zložený z kňazov a laikov, ktorého  princíp je stanovený  už od 28. novembra 1992, bude ustanovený, aby pomáhal rektorovi svätyne  v riadnom vedení tohto diela a pri koordinácii rôznych iniciatív na jeho podporu vrátane využitia fondov. Členovia tohto výboru musia byť schválení miestnym Ordinárom.

 

     Nech táto deklarácia prispeje k  väčšej sláve Božej v Kibeho, ako aj inde v Rwande, ba aj za hranicami krajiny. Nech stále viac a viac podporuje pravú  oddanosť Panne Márii z Kibeho, Matky Slova a Sedembolestnej Panny.

 

     Vzdávam hold  Mgr. Jean Baptiste Gahamanyimu, biskupovi z Butare, ktorý  nešetril úsilím, aby mohol zblízka sledovať vývoj udalostí z Kibeho, stretávajúc sa  s domnelými vizionármi a s rôznymi svedkami, a tak neustálym konaním podporoval prácu komisií, ktoré boli dosť skoro vytvorené z jeho iniciatívy. Dokonca aj po kanonickom zriadení diecézy v Gikongoro sa na moju výzvu naďalej zaujímal o prácu komisií a pomáhal mi pri vedení takého delikátneho spisu. Z diaľky tak prispieval k  úspešnému ukončeniu dokumentácie v tejto veci. Nech ho na príhovor Panny Márie „Nyina wa Jambo“ Pán ráči prijať do svojho večného kráľovstva.

 

     Vyjadrujem tiež moje hlboké uznanie a vďaku všetkým členom komisií pre zjavenia v Kibeho, lekárskej a teologickej, za serióznosť, šľachetnosť a presnosť,  ktoré preukazovali pri plnení úlohy, ktorá im bola zverená Cirkvou. Nech Pán, ktorý je štedrý na milosrdenstvo, poskytne večný odpočinok tým, ktorých už povolal k sebe a obdarí  svojim požehnaním ešte žijúcich, ktorí sú vždy  pripravení vynaložiť veľké úsilie pre každú dobrú vec.

 

     Čo sa mňa týka, neviem, ako poďakovať Pánovi, ktorý pre mňa vykonal zázraky, a ktorý ma ráčil udržať ešte nažive až do tejto historickej chvíle, napriek hrozbám smrti, ktoré na mňa v poslednej dobe doliehajú, aby som sa mohol stať určitým spôsobom pokorným nástrojom v rukách Panny Márie  a vyhlásiť v mene Cirkvi dobrú správu o pravdivosti jej zjavení v Kibeho, v srdci Afriky. Omnia propter Evangelium!

 

 

2.5.  Status zjavení  v  Cirkvi

 

Podľa názoru skúsených teológov, súkromné zjavenia a vízie sú iba výnimočné  milosti; ich úloha v živote  Cirkvi zostáva stále limitovaná. Cirkev si je naozaj vedomá, že pozitívne Zjavenie, ktoré Boh chcel sprostredkovať ľuďom pre ich spásu,   sa skončilo smrťou posledného Apoštola, svätého Jána, evanjelistu a autora knihy Apokalypsy. Všetko, čo je potrebné pre našu spásu, sa už nachádza v Svätom písme a v Živej tradícii Cirkvi. Aj keby nám najhodnotnejšie zjavenia mohli poskytnúť nové motívy k horlivosti,  vôbec by nedodali žiadne nové elementy do života a náuky  božej.

Presne povedané, neexistujú teda  žiadne nové zjavenia, ktoré by sme mohli očakávať, čo však neznamená, že Boh nebude pokračovať v osobnom zasahovaní do dejín ľudstva.

 

Uznané zjavenie, ktoré posilňuje vo veriacich život vo viere a modlitbe, je istotne silnou pomocou  pre  duchovných pastierov. Ale posolstvo spojené s týmto zjavením, nie je  novým objavom;  je to skôr pripomenutie obvyklého cirkevného učenia.

 

     V dejinách Cirkvi boli uznané zjavenia často výstražným signálom, aby nabádali svet k obráteniu. Mali za úlohu otriasť  spiacimi svedomiami, aby ich udržali bdelé, v očakávaní Druhého príchodu Krista. Boli nutnými pripomienkami, prispôsobenými duchovnej situácii aktuálnej doby. (pozri Mgr. J.B. Gahamanyi: Pastiersky list o udalostiach v Kibeho, Butare 30. júla 1983 s. 8-9).

 

     V každom prípade, netreba zveličovať význam oficiálneho uznania zjavení. Okrem toho, toto uznanie nie je vôbec neomylné;  je navrhované iba preto, lebo existujú  dobré dôvody na jeho uznanie,  ale Cirkevná autorita nikoho nenúti, aby im veril, pretože žiadne rozhodnutie, prijaté autoritou v tejto oblasti, nie je dogmou viery. Nech si teda nikto neprivlastňuje právo  vnucovať iným svoje vlastné presvedčenia alebo zastupovať magistérium Cirkvi, alebo prejaviť nedostatok rešpektu voči tým, ktorí v to veria.

Nech sa pri rozprávaniach o zjaveniach z Kibeho kresťania snažia „zachovať jednotu Ducha

putom  pokoja“ (Ef 4,3).

 

 

Tretia časť

NIEKOĽKO  PASTORÁLNYCH  POKYNOV

 

Bratia a Sestry v Kristovi,

 

     nemôžem ukončiť túto deklaráciu bez niekoľkých praktických pokynov o vašom vlastnom správaní vo vzťahu k zjaveniam v Kibeho. Nakoniec, tieto pokyny sa nelíšia od tých, ktoré už Mgr. J.B. Gahamanyi formuloval vo svojich pastierskych listoch. Nie je zbytočné pripomenúť si niektoré a doplniť ich  inými, ktoré považujem za vhodné.

 

1. Želám si predovšetkým pripomenúť, že v Cirkvi Božej a v živote každého kresťana, Biblia, Božie Slovo, je a musí zostať najvyšším zákonom našej viery a nášho ľudského konania.  Vrelo odporúčam všetkým, aby našli zaľúbenie v  Božom Slove, zaznamenanom v Svätom Písme a v neustálom rozjímaní o ňom, aby v ňom lepšie žili v oddanosti cirkevnej náuke. Nájdeme tam všetko, čo potrebujeme vedieť a praktizovať, aby sme boli dobrými kresťanmi a zaslúžili si tak vstup do Nebeského kráľovstva. Teda nie je správne, aby slová tých, ktorí si hovoria vizionári, dokonca aj tých oficiálne uznaných, boli postavené na rovnakú úroveň ako slová Svätého  Písma.

 

2. V duchu viery a kresťanskej modlitby  budeme bdieť nad zachovaním prvenstva  Ježiša Krista, jediného Prostredníka medzi Bohom a ľuďmi (pozri 1 Tim 2,5-6).To o Ňom hovorí Sväté Písmo. „A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12). Žiadna bytosť  nemôže byť postavená nad Ježiša Krista, jediného Spasiteľa sveta.

 

3. V tomto kontexte považujem za užitočné zvlášť zdôrazniť puto, ktoré musí existovať medzi  nábožnosťou k Márii a väčšou  oddanosťou Ježišovi Kristovi. Mária nás k Nemu privádza; lebo On je „Cesta, Pravda a Život“ a „ nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14, 6).

 

4. Vyzývam duchovných pastierov a ich spolupracovníkov v apoštoláte k zdvojnásobeniu svojej horlivosti, aby poskytli veriacim zodpovednú katechézu o tom, čo je zdravá nábožnosť k Panne Márii. Nech to robia vo svetle   učenia Svätého Písma a Živej tradície Cirkvi. Je len prirodzené inšpirovať sa aj  posolstvom z Kibeho šíreným  oficiálne uznanými vizionárkami.

 

5. Náš kresťanský život by sa nemal obmedziť na rituály zbožnosti; musí sa prejaviť aj v skutkoch usilujúcich sa o vyjadrenie našej lásky k blížnym a k budovaniu kráľovstva Božieho okolo nás „kráľovstva pravdy a života, kráľovstva svätosti a milosti, kráľovstva spravodlivosti, lásky a pokoja“(porov. Pieseň vďaky zo slávnosti Krista Kráľa). Ten, kto sa modlí, sa musí angažovať bez toho, aby sa spoliehal  na službu svojich bratov.  Správanie kresťana musí byť v súlade s jeho vierou: nič by viac neodporovalo pravej mariánskej oddanosti ako kresťanský život, ktorý nepozná príkazy pravdy, spravodlivosti,  pokoja, dobročinnosti, tak ako ani pravidlá manželského a rodinného života podľa Evanjelia.

 

6. Musíme si  dávať pozor, aby sme sa neprispôsobovali  praktikám zbožnosti v rituáloch hraničiacich s mágiou, ako keby sme našimi slovami alebo gestami mohli donútiť Boha, aby urobil to, čo si želáme.  Iste, musíme sa modliť, prosiť a hľadať, ako Nám to prikazuje náš Pán (Mt 7,7), ale nikdy nesmieme zabudnúť, že  Boh môže  úplne slobodne nakladať  so svojimi darmi a my Mu nemôžeme vnucovať naše želania, a už vôbec nie našu vôľu. Dáva, ako chce a vtedy, keď to uzná za vhodné. V týchto zosystematizovaných myšlienkach  varujem pútnikov z Kibeho pred  nebezpečenstvom magického zmýšľania, ktoré sa môže zamiešať do ich dobrých úmyslov, keď sa dostanú do kontaktu s vizionármi alebo si dajú požehnať vodu, alebo pietne predmety.

 

7. Verejné uctievanie na miestach zjavení v Kibeho bolo uznané, aby podporilo našu mariánsku zbožnosť; musí sa konať za rešpektovania slobody Božích detí. Ale aby bolo prospešné pre každého a mohlo prinášať zdravé ovocie, musí byť v súlade  s Cirkevnými normami. Je tiež dôležité vyhnúť sa výstrednostiam v prejavoch našej oddanosti, aby sme nenechali v tých, ktorí sa usilujú znovu odhaliť postavenie Márie v Cirkvi, dojem, že naša viera nemá žiadnu vážnosť.

 

8. V rámci povoleného verejného uctievania na miestach zjavení, sa môže sláviť Svätá Eucharistia a iné cirkevné sviatosti so súhlasom rektora svätyne. Najvhodnejšími obradmi mariánskeho kultu sú tie, ktoré odporúča Cirkev: votívne omše  alebo modlitebné bdenie k úcte Panny Márie, modlitba Ruženca, uctievanie sochy Panny Márie na mieste (zjavení) alebo počas procesie, púte (ingendo nyobokamana)  do Kibeho, jednotlivé alebo v skupinách, so zreteľom na prehĺbenie našej viery a zlepšenie našich dobrých úmyslov  pri hľadaní svätosti. V týchto všetkých praktikách ide o to, aby sme sa predstavili Márii ako deti, ktoré od nej veľa očakávajú, aby v nás bola vyplnená božia vôľa.

 

9. Požadujem, aby Ruženec Sedembolestnej Panny Márie bol začlenený  do pobožností v svätyni v Kibeho a všade inde. Aby sa ho  tam, kde tento ruženec nie je ešte známy,  kresťania naučili rovnako ako Svätý ruženec.  Apelujem na priateľov a dobrodincov, aby  boli nápomocní pri hľadaní ciest a prostriedkov, umožňujúcich získanie a rozširovanie tohto Bolestného ruženca za ceny prijateľné pre veriacich. Je zakázané rozširovať a modliť sa iné druhy ružencov bez písomného súhlasu miestneho Ordinára.

 

10. Krížová cesta, adorácia vystavenej Najsvätejšej sviatosti, požehnanie vody kňazom a posvätenie zhromaždených veriacich touto vodou sú kresťanské obrady, ktoré si tiež zasluhujú miesto v programe  modlitieb navrhnutých pre pútnikov v Kibeho.

 

11. Sviatok Panny Márie v Kibeho sa má sláviť  každoročne 28. novembra na deň výročia zjavení v Kibeho. Samostatný misál obsahujúci vlastné modlitby, bude pripravený a vydaný v požadovanom čase; dovtedy sa môžu používať texty už obsiahnuté v Rímskom misáli, Spoločné omše Preblahoslavenej Panny Márie.  Požadujem tiež, aby liturgická spomienka na Sedembolestnú Pannu Máriu, ktorá každoročne pripadá na 15.september, bola viac oceňovaná v diecéze počínajúc od  Kibeho, pretože nám má veľa pripomenúť v súvislosti s posolstvom z Kibeho. Tak ako  hovorí II. Vatikánsky koncil že „Mária, Ježišova Matka,(…) tu na zemi svieti putujúcemu Božiemu ľudu ako znamenie bezpečnej nádeje a útechy“ (LG 68).

 

12. Výstavba kaplnky v Kibeho na počesť Panny na mieste zjavení by mala byť dielom veľkodušnosti veriacich. Stavebné plány a plány úpravy terénu musia byť schválené mnou alebo mojím splnomocnencom. Medzitým začíname využívať malú časť už existujúcej infraštruktúry. V skutočnosti nič nebráni skromným začiatkom; materiálne ťažkosti prijímania (pútnikov) budú vyriešené postupne. Čo sa týka prijímania pútnikov po stránke duchovnej, táto je už vyriešená vďaka zavedeniu kňazskej služby, ktorá funguje už od roku 1988.

 

13. Ako som už uviedol v mojom Posolstve z 15. septembra 1996 o zjaveniach v Kibeho, naučme sa pridržiavať podstaty  nášho kresťanského života. To, čo Panna Mária z Kibeho od nás v prvom rade očakáva, nie je ani tak postaviť pre ňu okázalú svätyňu z tehál alebo dobre opracovaného kameňa, ale skôr duchovný chrám v našich srdciach tým, že ich očistíme od každej poškvrny a vyženieme z nich všetku žiadostivosť a nečestnosť, nenávisť a násilie, pýchu a lož v ich rôznych podobách, ducha pomsty a zločinné plány. To, čo Panna Mária z Kibeho od nás naliehavo očakáva, je, aby sme s horlivosťou  prijali posolstvo nám adresované prostredníctvom jej vizionárok. Toto posolstvo je naliehavou výzvou k pokániu a k obráteniu, k zmene zmýšľania, k odvrhnutiu všetkého, čo nás vzďaľuje od Ježiša Krista. Toto posolstvo nás zaväzuje, aby sme znovu objavili Evanjelium bratskej lásky, a aby sme podali dôkaz  väčšej horlivosti v modlitbách a poslušnosti voči Božím príkazom.

 

14. Myslím, že je užitočné pripomenúť ďalšie odporúčanie, ktoré mi leží na srdci, a ktoré vlastne už  bolo dané mojím predchodcom v jeho prvom Pastierskom liste z 30. júla 1983 o zjaveniach v Kibeho. Tento pokyn má svoj význam v aktuálnych okolnostiach. Vizionár, aj keď  uznaný ako vierohodný Cirkevnou autoritou, zostáva ľudskou osobou ako všetci ostatní, so svojím vlastným temperamentom, so svojimi kladmi a zápormi. Tak dlho, ako ešte žije na tejto zemi, zostáva aj on hriešnikom, ktorý je vyzývaný k pokániu a k  väčšiemu rastu v živote viery a v živote podľa Božích prikázaní. Bolo by teda neuvážené chcieť nejakým spôsobom „kanonizovať“ vizionárky z Kibeho za ich života. Bolo by ešte viac poľutovaniahodné pokladať ich za talizman (abapfumu) (ľudí prinášajúcich  šťastie).

     Vyzývam rodičov alebo tútorov ako aj priateľov ešte žijúcich vizionárok z Kibeho, aby podali dôkaz  dostatku diskrétnosti vo vzťahoch s nimi, aby sa vyhýbali prikladať im prehnaný význam alebo priazeň, z jediného dôvodu – že boli podporované uznanými zjaveniami. Treba im umožniť normálny vývoj v ich prirodzenom  prostredí  a zamestnať ich bežnými činnosťami. Opatreniami, ktoré odporúčam, sa usilujem o to, aby mali tieto vizionárky zaručený pokoj, a aby boli povzbudzované k vedeniu pomerne disciplinovaného života.

 

 

 

ZÁVER

 

Bratia a Sestry v Kristovi,

 

     toto je to, čo sa domnievam, že vám musím povedať, v úplnej úprimnosti, k niektorým základným otázkam, ktoré ešte vyplynuli v súvislosti so zjaveniami v Kibeho. Ich budúcnosť je odteraz ujasnená.

 

     Chráňme sa veriť, že všetko, čo verejná mienka pokladá za zázrak,  ním skutočne aj je, ako netreba veriť ani, že každá osoba, ktorá o sebe tvrdí, že je vizionárka, nositeľka posolstva prichádzajúceho z nebies, je nevyhnutne inšpirovaná Bohom. Ježiš nás varuje: „Po ich ovocí ich spoznáte“ (Mt 7,20)

 

     Teda aby nikto nebol z počtu tých ľudí, o ktorých svätý Apoštol Pavol povedal, že „neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam“ (2 Tim 4, 3-4).

 

     So zreteľom na podporovanie autentického mariánskeho kultu v súvislosti so zjaveniami v Kibeho a na ich ochranu pred nejasnosťami, deformáciami a odchýlkami, vydávam tieto pokyny. Žiadam vás, aby ste ich verne zachovávali, vo veľkom duchu viery, dôvery, pokory a poslušnosti, nasledujúc príklad Panny Márie, nášho vzoru.

 

     S týmto presvedčením prosím Pána, aby rozšíril hojné požehnania na vás všetkých.

 

 

 

Dané v Gikongoro, dňa 29. júna, slávnosť svätých  Apoštolov Petra a Pavla, na deviate výročie môjho biskupského  vysvätenia.

 

                               (Text vo francúzštine je pôvodný: vierohodný)

 

 

                                                                                                            +Augustin MISAGO