Onedlho sa
v škole zjavili, jedna po druhej, dve nové vizionárky, bezprostredne
spojené s Alphonsine: 12. januára 1982 Nathalie Mukamazimpaka a 2.
marca 1982 Marie-Claire Mukangango. Podľa niektorých ľudí vzrastajúci počet
vizionárok ešte viac komplikoval už aj tak zložitú situáciu, ktorú vytvorila
Alphonsine. Iní, naopak, interpretovali dva nové prípady, predovšetkým prípad
Marie-Claire, ako dobré znamenie z neba, ktoré malo ukázať, že modlitba
Alphonsine bola vypočutá, a podporiť vieru tých, ktorí ešte váhali, či
brať vážne zjavenia, ktoré dievčatá mali. Rozliční svedkovia, ktorých sa pýtali
v škole v Kibehu, v roku 1982 dosvedčili, že v zjavenia začali
veriť po neobyčajnom zážitku Marie-Claire. Jednoducho verejnosť robila všetko
preto, aby sa našlo prirodzené vysvetlenie udalosti, ale bez väčšieho úspechu, lebo
všetky úžasné fakty, ktoré prekračovali bežné ľudské predstavy, sa postupne
potvrdili.
Od mája 1982 sa miesta zjavení rozšírili aj mimo školy v Kibehu – do miestnej základnej školy, okolitých hôr a dokonca aj do dosť vzdialenej dediny. Zarážajúci je tiež fakt, že v samotnej škole sa počet vizionárok spontánne zastavil na čísle tri, a to dosť skoro, bez akéhokoľvek vonkajšieho zásahu človeka. Mimo školy však počet nových údajných vizionárov dosť rýchlo a znepokojujúco narastal.
viac
Alphonsine Mumureke hovorí, že 20. marca 1982 prežila s Najsvätejšou Pannou mnohohodinovú „mystickú cestu“ do „iného sveta cez miesta“, ktoré opisuje symbolickým jazykom, vyvolávajúcim v mysli predstavy takých vecí, ako je peklo, očistec a nebo, avšak slová sa veľmi rôznili od jazyka katechizmu. Tridsiateho októbra 1982 Nathalie Mukamazimpaka prežila podobný zážitok, ktorý pozorovali členovia teologickej komisie. Zjavenia v Kibehu v konečnom efekte priťahovali veľmi veľa ľudí. Odhadovalo sa, že v niektoré dni, napríklad 31. mája alebo 15. augusta 1982, sa zhromaždilo viac ako 10 000 osôb rôzneho veku a z rozličných spoločenských vrstiev. Pravda však je, že dlho tvorili nesúrodý dav. Popri pútnikoch motivovaných vierou a nábožnosťou bolo možné vidieť húfy zvedavcov alebo takých ľudí, ktorí jednoducho hľadali zázrak. Situácia sa postupne objasnila.
viacúdajní vizionári
V
júli 1982, sedem mesiacov od začiatku zjavení Panny Márie, sa vynorila
otázka domnelých zjavení Ježiša. S pribúdajúcim časom však
údajní vizionári, ktorých pútnici z Kibeha lepšie spoznali, skončili skôr
znepokojivo a spôsobom, ktorých ich vylúčil ako vizionárov.
Dobré je taktiež
zdôrazniť, že v dňoch verejných zjavení nedochádzalo prakticky
k skupinovým extázam ani k súčasne prebiehajúcim extázam,naopak, vizionárky mali zjavenia každá
individuálne, postupne, buď sa striedali na mieste (zjavení) alebo len výlučne
jedna sa tešila „návšteve z neba“, zatiaľ čo ostatné boli iba prítomné ako
všetci ostatní (pútnici). Tieto zjavenia, dlhšie alebo kratšie
v závislosti od prípadu, boli poznačené ťažkými pádmi (vizionárov), najmä
na konci extáz.
Rôznili sa
taktiež bohatstvom slov, dĺžkou extáz, spevmi, modlitbami na príhovor,
požehnaniami (najmä s použitím vody), opakujúcimi sa pádmi počas toho
istého zjavenia v niektoré dni (od 15. augusta 1982 do konca Veľkého pôstu
v roku 1983), ako aj inými ťažkými utrpeniami. Veľký pôst v roku 1983
sa špeciálne vyznačoval neobyčajnými pôstmi, ktoré zblízka pozorovala skupina
lekárov z Rwandskej národnej univerzity.
Najdôležitejšie obdobie významných zjavení sa prakticky ukončilo v roku 1983, keď väčšina známych údajných vizionárov opustila scénu s vyhlásením, že podľa nich sa zjavenia skončili. Výnimkou bola Alphonsine, ktorá si už pred decembrom 1982 uvedomila, že zjavenia sú čoraz zriedkavejšie. V roku 1984 niekoľko tzv. „druhoradých“ vizionárov, ktorí sa objavili neskôr, malo ešte verejné zjavenia v presne stanovených termínoch s veľkými prestávkami, tieto zjavenia však neboli originálne a do posolstva z Kibeha nevniesli nič nové. Oficiálne sa zjavenia v Kibehu skončili 28. novembra 1989, keď Alphonsine, ktorá stála pri počiatkoch týchto udalostí, mala posledné verejné videnie Najsvätejšej Panny. Tento významný fakt sa udial osem rokov od prvých zjavení Panny Márie v Kibehu a všeobecne sa pokladá za dôležitý historický odkaz pre každého, kto by chcel vedieť, čo sa stalo, a vytvoriť si vlastný názor na tieto udalosti. Dátum 28. november 1989 bol kompetentnými cirkevnými predstaviteľmi uznaný za záver týchto javov.
Zjavenia
v Kibehu sa konali v priebehu niekoľkých rokov, bolo vypovedaných mnoho
slov a počas tých rokov sa stalo viac či menej tajomných udalostí. Nárast
počtu údajných vizionárov v samotnom regióne Kibeho, ako aj v celej
krajine však mohol, samozrejme, zmiasť mnohých pútnikov a tiež aj osoby
oficiálne poverené pozorovať zblízka vývoj týchto udalostí. Dvadsiateho ôsmeho
novembra 1982, rok po prvých zjaveniach Alphonsine, bolo na zozname vyšetrovacích
komisií zapísaných už 14 údajných vizionárov a o rok neskôr, 28.
novembra 1983, ich bolo 33! Všetko samé dievčatá. Jedny tvrdili, že videli
Pannu Máriu, iné videli Ježiša, jej Syna; a tretia skupina Pannu Máriu alebo
Ježiša. Krátko povedané, situácia bola zložitá.
Zdá sa, že v mnohých prípadoch sa o nárast
vizionárov pričinila ľahkovernosť a čiastočne nadmerný „náboženský“
rešpekt voči domnelým vizionárom. Niektorí z nich sa pohybovali v rozličných
regiónoch krajiny a šírili tzv. posolstvo, hoci nemali
súhlas príslušnej cirkevnej autority. Opúšťali svoje vlastné rodiny a zneužívali
pohostinnosť určitých pobožných domácností. Odtiaľ sa z času na čas
vydávali do Kibeha na stretnutie so „Zjavením“, alebo sa obracali na náboženské
a štátne autority a obťažovali ich svojimi posolstvami, ktoré údajne dostali
z neba. Veľmi často boli obsahom týchto „posolstiev“ len obyčajné banality
alebo to boli „proroctvá“, ktoré len znepokojovali a miatli mnohých ľudí.
Iní
hovorili, že Ježiš alebo Najsvätejšia Panna Mária ich obdarili špeciálnou
misiou ohlasovania. Ich posolstvá sa šírili aj za hranicami, najmä
v susedných štátoch, ale taktiež v Ríme, Európe či Severnej Amerike,
predovšetkým v Kanade. V súvislosti s tým Jeho Excelencia Jean
Baptiste Gahamanyi, biskup diecézy Butare, do ktorej do roku 1992 Kibeho patrilo,
uznal za vhodné vyjadriť sa k tejto téme. Keďže udalosti v Kibehu
boli v tom čase ešte stále predmetom skúmania, on, ako miestny ordinár, v pastierskom
liste z 30. júla 1986 napísal, že nemá možnosť „ktorémukoľvek vizionárovi potvrdiť
akúkoľvek misiu spojenú s týmito udalosťami, ani ručiť za posolstvá,
o ktorých hovorili, že ich dostali z neba, aj keď niektoré ich
výpovede sú správne a dokážu pohnúť srdcom“. Týmto spôsobom poukazoval na
prípady vizionárov spontánne uznávaných za „misionárov“ alebo putujúcich
kazateľov. Rovnaký postoj vyjadril aj v pastierskom liste z 15. augusta
1988. Augustín Misago, od roku 1992 biskup diecézy Gikongoro, zaujal taký istý
postoj a toto vyjadrenie sa stalo konečným.
Miestny
ordinár sa veľa ráz odvolával na zdravý úsudok kresťanov a na ich spoločný
cit pre vieru pri rozpoznávaní rozličných druhov ľudí, ktorí sa na mnohých
miestach zjavujú a hovoria, že majú nadprirodzené vízie alebo že prinášajú
špeciálne posolstvo pochádzajúce z neba. Vo svetle všetkých znamení sa
mnohí pútnici z Kibeha naučili pomaly rozpoznávať vizionárov, ktorí si
v ich očiach zaslúžili, aby ich pozorne počúvali. Iní sa však v rozličnej
miere zdali podozriví až falošní.
Jean Baptiste Gahamanyi, biskup diecézy Butare, do ktorej patrilo Kibeho v čase, keď sa tam začali zjavenia, urobil, čo mohol, aby zblízka pozoroval situáciu a aby si sám vytvoril názor na tieto skutočnosti. Dosť zavčasu zriadil dve vyšetrovacie komisie: 20. marca 1982 lekársku komisiu a 14. mája 1982 teologickú komisiu. Obidve začali pracovať hneď, ako vznikli, pričom každá využívala vlastné postupy. Aj keď sa zjavenia odohrávali dlhý čas, komisie pracovali s veľkou oddanosťou a starostlivosťou o to, aby sa tieto udalosti skúmali bez náhlivosti, aby sa zachovala nestrannosť, trpezlivosť a pokoj. Riadili sa inštrukciami Apoštolskej stolice „Zásady postupu s cieľom dosiahnuť ohodnotenie domnelých súkromných zjavení“ (Rím 24. februára 1978).
Keďže bolo treba brať do úvahy veľký počet údajných vizionárov, ktorí nikdy nemali skupinové zjavenia, komisie sa rozhodli urobiť istý výber, aby mohli zvýšiť účinnosť svojho vyšetrovania. Ako prvé sa skúmali zjavenia prvých ôsmich domnelých vizionárov, ktorí sa objavili v rôznom čase v prvom roku zjavení v Kibehu, teda medzi 28. novembrom 1981 a 28. novembrom 1982. Boli predmetom pozorovania do konca vyšetrovania a zároveň sa nezanedbávali iné označené prípady. Výber prvých ôsmich bola len jedna z pracovných hypotéz a v žiadnom prípade nešlo o potvrdenie autentickosti takého množstva vizionárov.
Vyšetrovacie komisie vypracovali množstvo správ, ktoré predložili miestnemu biskupovi. Vo svojich pastierskych listoch o zjaveniach v Kibehu biskup Jean Baptiste Gahamanyi v krátkosti spomína postup prác. Prvý pastiersky list bol vydaný 30. júla 1983; druhý 30. júla 1986; tretí 15. augusta 1988. Ten posledný je bezpochyby dôležitejší ako prvé dva a prečo? To sa dozvieme o chvíľu.
Tridsiateho marca 1992 bola diecéza Butare rozdelená na dve a týmto vznikla diecéza Gikongoro, ktorá bola zverená biskupovi Augustínovi Misagovi, ktorý už bol členom teologickej komisie vo veci zjavení v Kibehu. Dohľad nad zjaveniami bol zverený tejto mladej diecéze. Zároveň však bolo rozhodnuté, že existujúce vyšetrovacie komisie, ktoré vznikli v roku 1982 na podnet biskupa diecézy Butare, budú normálne pokračovať vo svojej práci na účet novej diecézy a nebude potrebné vytvárať iné komisie, s tým, že bude doplnené a posilnené zloženie teologickej komisie.
Povolenie a propagácia verejného uctievania v Kibehu
Práve vo svetle presných záverov, ktoré obsahovali tieto správy, biskup diecézy Butare Jean Baptiste Gahamanyi uznal za vhodné oficiálne povoliť verejné uctievanie v Kibehu v samotnom mieste zjavení pri zachovaní istých zásad. Táto epochálna udalosť sa odohrala 15. augusta 1988 na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie pri príležitosti ukončenia Mariánskeho roka, ktorý vyhlásil pápež Ján Pavol II. vo svojej encyklike Redemptoris Mater (25. marca 1987). Od tej chvíle bolo možné na mieste zjavení sláviť sväté omše a vysluhovať iné sviatosti Cirkvi, ako aj oficiálne tam prejavovať svoju zbožnosť spojenú s týmito udalosťami. Bol určený kňaz, ktorý začal túto funkciu plniť v auguste toho istého roka. Povolenie uctievať, ako poznamenal miestny ordinár, si však netreba mýliť s prípadným „uznaním nadprirodzeného charakteru domnelých zjavení na tomto mieste“. Taktiež to znamená, že ani jeden z vizionárov z Kibeha nebol ešte oficiálne uznaný.
Zatiaľ Cirkev zachováva ostražitosť a dokonca veľmi váha s uznaním autentickosti zjavení. Zastáva však názor, že duchovné plody, ktoré sú potvrdené, je už možné chrániť verejným uctievaním. Samotné oficiálne potvrdenie takéhoto uctievania v Kibehu na miestach, kde sa odohrali udalosti nazvané „zjaveniami“, bolo okrem iného spôsobom, ako potvrdiť, že „sensus fidei“ (cit viery) sa nedal zviesť.
Biskup diecézy
Gikongoro Augustín Misago, ktorý sa stal ipso facto novým ordinárom
miesta zjavení, sa zaviazal pokračovať vo vyšetrovaní. Kráčal
v stopách svojho predchodcu, ale s tým, že bude viac zapájať miestnu
biskupskú konferenciu. Aby spropagoval verejné uctievanie, povolené už svojím
predchodcom, rozhodol sa položiť základný kameň budúcej kaplnky zjavení. Táto
udalosť sa odohrala 28. novembra 1992, na jedenáste výročie prvých zjavení. V ten
istý deň vznikla pastoračná komisia svätyne, ktorej boli zverené konkrétne
úlohy. Tridsiateho prvého mája 1993, na slávnosť Návštevy Panny Márie, sa
konala prvá diecézna púť do Kibeha, ktorú viedol biskup s úmyslom modlitby
za pokoj vo Rwande, v kontexte bratovražednej vojny, ktorá vypukla
v októbri 1990. Dvadsiateho novembra 1993, rok po položení základného
kameňa svätyne v Kibehu, biskup požehnal dočasnú kaplnku. Túto kaplnku
zriadila diecéza v jednej zo spální školy, tzv. „spálni zjavení“, ktorá
bola po obnove slávnostne ustanovená za „kaplnku zjavení“ (2007).
Humanitárna
tragédia, ktorú prežil rwandský národ v roku 1994 a v nasledujúcich
rokoch, nemala hraníc. Neušetrila dokonca ani vizionárky. V apríli 1994 sa
farský kostol v Kibehu spolu s priľahlými budovami stal svedkom
strašnej genocídy Tutsiov, ktorá sa odohrala aj v ostatných častiach
krajiny. O rok neskôr, to znamená v apríli 1995, na námestí zjavení
došlo k masakre vojnových utečencov, ktorí sa ukryli v Kibehu. Táto
dvojitá ľudská dráma zanechala hlboké rany v srdciach zachránených. Dvadsiateho
štvrtého decembra 1995, na vigíliu Božieho narodenia, na záver ťažkých
vyjednávaní, ktoré viedli spoločne diecéza a priatelia z Kibeha
s kompetentnými predstaviteľmi štátu, bolo možné pristúpiť k rituálnej
očiste Kibeha a postupnému obnoveniu pútí.
